„Umriem, ak ma nepotvrdíš“ – Čo sa stane, keď dieťa stratí citové bezpečie?

Autor: Jana Petrášková | 7.4.2018 o 18:00 | Karma článku: 10,28 | Prečítané:  18959x

„Ja si dám pozor, aby sa moja prvorodená cítila milovaná aj po narodení sestričky“, hovorila som si a skutočne verila, že to dokážem. A odrazu som sa bezmocne dívala, ako sa z nej stáva čierna ovca rodiny a nešlo to zastaviť...

...prestávala som byť schopná ju milovať, zachvátila ma bolesť. Cestu von z tohto bludného kruhu som nakoniec našla na úrovni, o ktorej som doposiaľ od žiadnej mamy nepočula ani v knihách nečítala.

Tento začarovaný kruh, v ktorom sa rodičia a deti navzájom zraňujú, v ktorom sa bleskovou rýchlosťou vzďaľujú jeden druhému, napriek tomu, že obaja túžia po láske, blízkosti a vzájomnom šťastí, sa objavuje v každej rodine. Tá naša nie je výnimkou a stretli sme sa s ním už viackrát. Chcem sa s vami podeliť o našu skúsenosť z bolestného blúdenia a skúšania všetkého možného, no zvlášť sa chcem podeliť o to, ako sa nám podarilo tento kruh rozseknúť. Draho sme zaplatili za túto lekciu života a veľmi si prajem, ak je to možné, aby iní rodičia nemuseli hľadať tak dlho a hlavne tak strašne bolestne.

Milované dieťa

Našu prvorodenú Soničku (mená detí som zámerne zmenila) sme sa vždy snažili vychovávať rešpektujúcim spôsobom. Oplácala nám to schopnosťou robiť skutočné dohody už v útlom veku, takmer bezproblémovým fungovaním a absolútnou dôverou. Náš vzťah bol skutočne vrúcny, boli sme napojené jedna na druhú, rozumeli si navzájom. Keď mala tri roky, otehotnela som druhýkrát. Spolu sme sa tešili na bábätko, prihovárala sa mu cez bruško, bozkávala ho. S obľubou sme si pozerali videá z krásnych pôrodov v hlbokej relaxácii a dojímali sa nad zázrakom života, ktorý nám sprostredkoval film Miracle of Life. Bola pri narodení svojej sestričky Magdalénky a ja som si vravela, že všetko ide dokonale a že my túto skúšku rodičovstva ustojíme. Tri mesiace po narodení sestričky fungovala Sonička ako dokonalé dieťa. Sestričku ľúbila, rada ju mala v náruči, ukazovala jej hračky a pekne sa jej prihovárala. Uvoľnila veľa priestoru, ktorý som potrebovala venovať bábätku, napojila sa viac na svojho otca, ktorý sa jej skutočne venoval. Uspával ju, chystal ráno do škôlky (kam chodila už vyše pol roka), často ju aj vyzdvihoval a hral sa s ňou večer doma. Magdalénka  potrebovala pomerne veľa mojej pozornosti, lebo mala problémy so zaspávaním a zvlášť večer bola uplakaná aj niekoľko hodín. Ráno, keď to šlo, pospala som si dlhšie. No tým sa stalo, že sme odrazu so Soničkou netrávili takmer žiaden spoločný čas. V tých krátkych chvíľach, kedy sme boli spolu, som sa snažila pohladiť ju, povedať jej, že ju ľúbim a byť k nej milá. To bol predsa môj plán: nedovoliť, aby sa cítila nemilovaná. V priebehu tohto času sa však vo mne udiala zásadná zmena, s ktorou som nepočítala a ktorú mi dlho trvalo si uvedomiť a potom aj objaviť, čo ďalej.

Príchod bábätka a hlboké zamilovanie

Magdalénka sa narodila krásnym spôsobom v kruhu svojej rodiny. Od prvej chvíle bola s nami, bola súčasťou nášho rodinného kruhu. Nerušené chvíle po pôrode vo mne v najväčšej sile zapli zamilovanie a oddanosť, ktoré sa postupom času - ako sme spolu zvládali deň za dňom a spoznávali sa navzájom - ešte prehlbovali. Často sa hovorí o tom, že bábätko si vyžaduje veľa pozornosti na úkor staršieho súrodenca, že je dôležité, aby aj starší súrodenec zažíval nerušený čas, kedy mu mama venuje plnú pozornosť. Ale nikto ma neupozornil na to, že to novorodeniatko budem milovať tak silno a budem k nemu cítiť takú oddanosť. Práve naopak - pred pôrodom som sa skôr obávala, či budem schopná ešte niekoho ľúbiť tak veľmi ako Soničku. Vo svojich plánoch som nepočítala s tým obrovským zamilovaním do bábätka a naopak počítala som s vrúcnou láskou voči Soničke ako so samozrejmosťou, ktorá tu vždy bola a vždy bude. Skutočnosť však bola taká, že som postupne Soničku stratila zo zreteľa, vzdialila som sa jej a začala som sa na ňu dívať očami vonkajšieho sveta. „Už má toľko rokov, už by mala to a ono robiť sama, mala by byť rozumná, keď už veciam rozumie.“ Tento postoj k nej iba odzrkadľoval moje odcudzenie. Ak to mám nazvať pravým slovom – moje odpojenie od nej. V tých chvíľach som si však nič z tohoto neuvedomovala. Stále som sa na ňu usmievala, hovorila jej, že ju ľúbim – aj keď som cítila, že to neprýšti z môjho srdca tak úprimne, ako som bola zvyknutá. Venovala som jej pozornosť, keď si ju vypýtala, hoci ma to často obťažovalo. Bolo toho na mňa veľa: zvyknúť si na chod domácnosti a života s dvoma deťmi, nebol čas zamýšľať sa, čo sa presne vo mne odohráva.

Idylka sa rozpadá

Soničkina odpoveď nedala na seba dlho čakať. Tri mesiace po pôrode dala prvý krát najavo svoje rozčarovanie z toho, čo jej priniesol príchod Magdalénky. Prebaľovala som maličkú a Sonička sa zabávala sama, zastavila sa vo dverách kúpeľne a poťažkala si, že už chce, aby bola Magdalénka veľká. Vyrozumela som, že tým myslí, aby som sa jej ja už nemusela toľko venovať. Reagovala som na ňu s pochopením toho, čo prežíva. To odomklo jej srdce ešte väčšmi a s hlbokou úprimnosťou vyliala zo seba vyznanie: „Ja už nechcem žiadne ďalšie bábätko!“, na čo sa srdcervúco rozplakala. Objali sme sa a ja som uznala jej pocity. Po chvíli sa upokojila a za okamih už hladkala Magdalénku a vravela jej, že ju ľúbi. Tešila som sa, že to dala takto zo seba von a že v tom bola prijatá a pochopená. Aká dobrá mama som...

Keď sa z bielej ovečky stane čierna

No týmto to celé iba začínalo. Správanie Soničky sa začalo meniť. Často sa urážala, nechcelo sa jej vstávať do škôlky, nechcela sa obliekať, vyzliekať, jesť. Nebola ochotná robiť žiadne dohody. Často bolo preto u nás napätie a hádky. Rozumeli sme, že prechádza adaptáciou na príchod súrodenca, že je so mnou málo, no jej správanie začínalo byť neznesiteľné a neakceptovateľné. Báli sme sa, že sa nám naša rešpektujúca výchova vymkla z rúk a že toto je jej skutočné ovocie. Nemáme okolo seba vzory rodín, ktoré majú odrastené deti na tomto prístupe, stále zápasíme s pochybnosťami a úplne sami si musíme hľadať tie správne spôsoby, ako to robiť a ako to nerobiť, čo je ono a čo je už priveľa. Snažila som sa zatiahnuť ručnú brzdu a viac sa Soničke venovať. Keď Magdalénka cez deň spala, bol to čas pre nás dve na spoločnú hru (ak bola Sonička doma, napr. kvôli chorobe). No namiesto hry, sme sa vždy pohádali, všetko bolo „Nie“, na všetko sa urážala, nech som sa snažila akokoľvek. Bola som na ňu prísna a zase milá, keď som sa snažila nášmu vzťahu nejako pomôcť. No nič nefungovalo. Bola som ochotná sa o ňu starať ako o bábätko a všetko robiť za ňu, nech je len konečne pokoj v rodine, ale ona aj to odmietala. S manželom sme si vraveli, teraz je na čase, aby pochopila, že toto jednoducho robiť nemôže, nemôže sa na jednom dieťati zrútiť fungovanie celej rodiny. Začala sa v noci budiť s plačom a nechcela sa nechať utíšiť ani nás prepustiť z izby, to vyúsťovalo vo veľké konflikty. Často sme k nej boli veľmi tvrdí, aby sme vymohli fungovanie. „Deti musia poznať hranice, hranice sú pre deti bezpečím, ak ju to nenaučíme teraz, tak nám prerastie cez hlavu.“ Toto a mnohé podobné nám šlo mysľou a tak sme pokračovali v tvrdosti, hoci sme zároveň cítili, že to rúca posledné zvyšky toho, čo sme mali tak krásne vybudované. Videli sme jedno nešťastné dieťa, ktoré si nechcelo dať pomôcť. Ja som bola veľmi zúfalá, pukalo mi srdce z toho, že tak ubližujem niekomu, koho som nekonečne milovala. Sonička robila scény aj na návšteve, čo ma napĺňalo ešte aj pocitom hanby zo zlyhania. Od Soničky som prestávala očakávať čokoľvek iné, ako problémy, v kontakte s ňou som bola v napätí, kedy to zase vypukne. Nikdy by som dovtedy nedovolila, aby ju niekto verejne označoval za takú alebo onakú (myslím tým rôzne nálepky, ktoré sa deťom bežne dávajú – ako tvrdohlavá a pod.), no teraz som cítila, že moja ochrana nad ňou sa oslabuje, že ja začínam dovoľovať, aby bola označená za problém. Dívala som sa na to, ako sa moja dcéra stáva čiernou ovcou rodiny, ako sa jej deje presne to, čo mnohým prvorodeným, presne to, čo som si vravela, že nikdy nedopustím, no nedokázala som to zastaviť. Ja sama som pomýšľala na to, že keby jej nebolo, boli by sme taká šťastná rodina! Bolo to pre mňa veľké dno.

Tento stav postupného ponárania sa do bahna a naša neschopnosť nájsť východisko trval dva mesiace. Moja psychika bola na dne, vravela som si, že nemám na to, mať viac detí, že so staršími deťmi to proste neviem.

Cesta z bludiska

S viacerými priateľkami som sa rozprávala o tom, čo prežívame a aká zúfalá som. Každý rozhovor ma posunul kúsok ďalej k uchopeniu toho, čo sa u nás deje. Musela som sa pozrieť na to, ako sa v tom čase dívam na Soničku, aký predsudok vo mne rastie, a že ju nedokážem milovať. Proste tú lásku necítim. Viem, že tam v hĺbke niekde je, no nemám s ňou kontakt. Nakoniec som si dokázala sformulovať to, že neviem, ako sa mám k nej vzťahovať. Kde je jej miesto v rodine, v mojom srdci. Už nebola tým mojím drobčekom, ktorého som dovtedy vodila za ručičku, no evidentne nebola ani veľkou samostatnou bytosťou, ktorá by ma nepotrebovala. Raz som ju brala ako malú – na čo sa opakovane sťažovala, že jej hovorím veci, ktoré ona dávno vie. Inokedy ako veľkú, ktorá ma nemá zaťažovať svojou nezrelosťou a svojimi vecami, ktoré mi pripadali nie dosť dôležité v porovnaní s ťarchou povinností, ktoré som niesla ja. Nevedela som uchopiť, kde je jej miesto ponovom a tak som sa jej ani nevedela skutočne priblížiť.

Priateľka, psychologička, spolužiačka z vysokej školy mi ponúkla jednu coachingovú techniku, pri ktorej som mala odhaliť, kde by to Soničkino nové miesto mohlo byť. Bol to silný zážitok, ktorý mi odhalil oveľa viac, než som čakala, ktorý mi umožnil vidieť situáciu z omnoho hlbšieho pohľadu, než ktorý je bežný. Uvidieť podstatu a tak môcť začarovaný kruh skutočne rozseknúť.

Podelím sa s vami o všetko, čo som počas tejto práce v napojení na vyššie vedomie uvidela a pochopila, čo napokon v priebehu troch týždňov našu rodinu vrátilo do starých milujúcich koľají. Pojem vyššie vedomie používam na označenie toho, odkiaľ prichádzajú vhľady, ktoré mi nedal nik cudzí, ktoré sa objavili v mojej mysli, no moja myseľ nebola ich tvorcom.

Radosť – hrdosť – láska! Heuréka!

Petra ma požiadala, aby som v obývačke vytýčila pomyselnú čiaru, kontinuum, na ktorom sa rozprestierala naša rodinná situácia od najhoršej možnej až po želaný ideál. Na stupnici od 1 po 10 bola jednotka úplné dno a desiatka predstavovala ideálne fungovanie. Našu aktuálnu situáciu som intuitívne ohodnotila na štvorku. Potom ma požiadala, aby som sa šla postaviť na miesto, ktoré predstavovalo želaný ideál. Nemala som potuchy, čo by tam mohlo byť, nemala som žiadnu vlastnú predstavu, no už len pripustenie toho, že by nejaká desiatka – nejaké fungovanie, kedy sú všetci šťastní, mohla existovať – ma rozplakalo. V tom čase som si skutočne nevedela predstaviť, že by z nášho zblúdenia mohla byť nejaká cesta von. Chvíľu som tam stála (nebolo to pre mňa nové naciťovať poznanie takýmto spôsobom, lebo som to už mnohokrát predtým zažila v Systemickej terapii) a Petra ma požiadala, aby som jej povedala, čo tam vidím. Prišla mi predstava:  Som na ihrisku so Soničkou aj Magdalénkou. Sonička sa hrá v piesku, sama tvorí nejaké dielo a občas sa prichádza podeliť o svoje nadšenie z toho, čo sa jej podarilo. Nemusím jej pomáhať ani byť neustále s ňou. Som dostupná vtedy, keď sa chce podeliť alebo keď potrebuje urobiť nejaký krok a necíti sa na to urobiť ho sama. Súčasťou obrazu bolo aj pochopenie, že Sonička nebojuje už o moju ruku, že netrpí tým, že ju už nevodím za ručičku a vôbec nevadí, že som tu týmto spôsobom pre Magdalénku. Sonička je už absolventkou tohto základného stupňa poznania a teraz je schopná objavovť svet a tvoriť posvojom. Pocítila som veľkú radosť pri pohľade na ňu, šikovnú, tvorivú a tiež hrdosť, pretože som vedela, že na tomto úspechu som sa podieľala i ja. To vo mne odomklo komnatu, kde bola doposiaľ uväznená láska a ja som k nej opäť pocítila vrúcny cit. Kto je Sonička? Konečne tu bola odpoveď, ktorá vyvierala z môjho srdca: Sonička je moja radosť, hrdosť a láska!

Nie je malá a ani veľká, je akurát, presne taká aká je. Šikovná absolventka základného kurzu života, vydávajúca sa na vlastnú cestu. Už ma nepotrebuje bezprostredne vedľa seba, ale potrebuje vedieť, že tu som a že ju vnímam. Môže objavovať, byť nedokonalá, niekedy trochu viac malá niekedy trochu viac veľká – ako skúša stáť na vlastných nohách. Pre mňa bolo veľmi oslobodzujúce vedieť, že ma už skutočne nepotrebuje tak blízko a takým istým spôsobom, ako musím a chcem teraz byť pre Magdalénku. V tomto si vôbec nie sú navzájom konkurenciou. Úlohou staršieho súrodenca teda možno nie je pochopiť, že už nie je stredobodom pozornosti, ako sa bežne traduje. Možno je to trochu ináč. Z pracovnej psychológie viem, že keď do pracovného kolektívu príde nový člen, vždy sa pracovný tím na nejakú dobu akoby rozpadne a nanovo sa musí sformovať, aby mohol opäť fungovať efektívne. Nedá sa tomu predísť ani zabrániť, naopak  treba s tým počítať a napomôcť novému formovaniu. Zdá sa, že to isté sa deje s rodinou, keď do nej pribudne nový člen. Dovtedy stabilný systém sa naruší, čo prinesie chaos a je potrebné, aby si každý našiel svoje miesto, svoju rolu a identitu nanovo.

Slová, ktoré ma rozplačú ešte i dnes...

Tu však moje poznávanie nekončilo. V mojej predstave sa na ihrisku odohrali ďalšie dôležité obrazy: Sonička prichádza ku mne, vidím, že s niečim ide, no mám pocit, že je tu niečo dôležitejšie, čomu sa potrebujem venovať a tak sa skôr -  než ma stihne chytiť do kontaktu - otáčam od nej preč a idem riešiť niečo iné. Bol to presný obraz toho, čo sa medzi nami dialo posledné týždne. 

Ďalší obraz vyzeral nasledovne: Sonička si sadla na moje kolená tvárou ku mne a hlavu mi pridŕžala oboma rukami tak, aby som sa na ňu musela pozerať. Cítila som, že nechcem, bála som sa pozrieť jej do očí. Petra ma požiadala, aby som zistila, čo odo mňa Sonička v tejto vízii chce. Vravím: „Chce, aby som sa na ňu dívala, aby som vnímala teraz iba ju, nech sa deje čokoľvek.“ Skúsila som to teda a zahľadela sa jej do očí. Zračila sa v nich obrovská bolesť a cítila som, že i ja som plná bolesti. Dívali sme sa do očí a medzi nami prúdil tok bolesti. Uvedomila som si, že to je to, čo sa momentálne deje v našom vzťahu. Náš kontak je o prúdení bolesti – to sú všetky tie hádky, urážačky a krivdy. Aby vôbec niečo prúdilo, tak prúdi aspoň bolesť.

Je bežne uznávaným poznaním v psychológii, že deti si radšej zvolia bolesť, než aby trpeli, že neprúdi medzi nimi a ich rodičmi vôbec nič. Ignorácia je to najbolestivejšie, čo môže rodič dieťaťu robiť. K tomuto záveru prišli mnohé výskumy v psychológii. Ak rodič dieťa ignoruje, bude ho dieťa donekonečna provokovať, aj za cenu toho, že potom musí znášať bolesť rodičovského hnevu a všetkého, čo takýto hnev so sebou prináša.

Petre som popísala, čo vidím a ona ma požiadala, aby som presnejšie uchopila, čo odo mňa Sonička pýta v tomto obraze. Vrátila som sa tam a vtedy som vyriekla vetu, ktorú by som nikdy sama nebola takto sformulovala, ktorá ma zaskočila obsahom, hĺbkou i naliehavosťou: „Umriem, ak ma nepotvrdíš.“ Toto stálo za všetkým tým hašterením, o toto to moje dieťa v skutočnosti bojovalo. „Umriem, ak ma nepotvrdíš.“ Tá veta ma zasiahla rovno do srdca, slzám som sa vôbec nemohla ubrániť. Odrazu som videla to vyplašené, stratené dieťa, neisté si tým, čo sa to s jeho životom stalo. Odrazu som sa dokázala vžiť do toho, že v jej detských očiach skutočne nemala odkiaľ vedieť, že ma nestratila nadobro, nemohla tušiť, kým pre mňa je, keď som to ani ja sama poriadne nevedela.  Nemohla si byť istá, že je stále mojim dieťaťom a že to sa nikdy nemôže zmeniť. Nikdy by mi nebolo zišlo na um, že potrebuje obyčajné potvrdenie!

Všade sa píše a hovorí o tom, že deti potrebujú pozornosť, lásku, starostlivosť, že žiarlia na mladšieho súrodenca, lebo ich zosadil z trónu a preto sa niekedy zle správajú. Ale ona nepýtala naspäť tróny ani žezlá, nepýtala opäť byť stredobodom pozornosti, pýtala si iba potvrdenie. Zhodou okolností, práve v spomínanej Systemickej terapii sa pracuje na náprave rodinných systémov tým, že sa vyslovujú určité vety, zodpovedajúce praporiadku, ktoré majú neuveriteľne liečivý efekt. Pre dieťa môže byť takouto vetou napr. aj: „Som tvoja mama a ty si moja prvorodená dcéra. Tvoje miesto nemôže nikdy nikto nahradiť. Vždy budem tvoja mama a ty vždy budeš moja dcéra.“ (Nemám výcvik v systemickej terapii rodinných konštelácií, takže tieto vety sú sformulované mojim jazykom, len na základe skúseností s touto terapiou.)

Videla som svoje dieťa, ako bytostne potrebuje potvrdenie o tom, že je stále naša, že ju milujeme, že na nej stále záleží. Dieťa, ktoré má pocit, že umrie, ak toto uistenie nedostane.

Dieťa sa topí a my si volíme, ako budeme reagovať

Keď sa v tomto kontexte dívam na odporúčania typu: „Treba udržať hranice; Dieťa musí pochopiť...“, atď., vidím topiace sa dieťa, volajúce o pomoc, ktorému rodičia z brehu hovoria, že ho zachránia až keď sa naučí plávať. Pretože takto kopať okolo seba nohami a vykrikovať na celé okolie, špliechať vodu po každom, kto sa priblíži, tak to je neakceptovateľné správanie a tomu my vravíme: “Nie!“  Avšak topiacemu sa dieťaťu nepomôžeme ani tým, že jeho vyčínanie budeme z brehu chápať a tolerovať, lebo predsa rozumieme, že prežíva niečo ťažké. Zachránime ho, keď prídeme k nemu a pomôžeme mu uvidieť, že je v plytkej vode, v ktorej dokáže samo stáť, pod nohami má dno a my jeho rodičia, sme tu.

Každá moja tvrdosť musela byť pre Soničku zdrojom ešte väčšieho zneistenia. Kde je tá mama, čo ju chápala a milovala? Ona si neuvedomovala, ako strašne nevhodne sa správa, alebo – ak si to bola schopná uvedomiť – nebolo v jej silách, to zmeniť. Nemala kapacitu rozumieť, čo sa v jej vnútri presne odohráva. Budila sa v noci s plačom v nálade v odpore, ale nevedela povedať čo sa jej stalo, nesnívali sa jej nočné mory. Pravdepodobne sa jej iba snívalo o tom, čo sme prežili počas dňa. Neviem presne, čo myslela Sonička tým, že umrie (ak nedostane potvrdenie). Fyzicky by asi neumrela, ale možno autoimunitné ochorenie by dokázalo vyjadriť na fyzickej rovine, čo sa deje v jej duši. Možno by umrela iba nejaká časť jej duše – schopnosť hlboko sa radovať, bytostne dôverovať hlbokým vzťahom, ...neviem to sú len také myšlienky, dohady... dúfam, že sa to nikdy nedozviem. Ale predstava, že by niečo v nej malo zomrieť preto, že ja som to nedokázala včas odhaliť a preto, že ja som si zvolila povrchnejšiu rovinu, s akou sa budem na jej problémy pozerať, ma napĺňa veľkým smútkom a pocitom zbytočného zmaru.

Čo chcú povedať tie deti, ktoré ubližujú mladšiemu súrodencovi? Tie deti, ktoré odmietajú jesť alebo inak ubližujú sebe samému? Čo chcú povedať tie deti, čo sú vzdorovité, nevďačné, drzé, zlé? Kedy sa takými stali? Nejde tu o jedno veľké nedorozumenie? Mám obavu, že často čítame ich signály nesprávne.

Od môjho uvedomenia k návratu rovnováhy

Dieťa topiace sa vo svojej stratenosti, narobí svojim rodičom naozaj veľa nepríjemností. Dotiahne to tak ďaleko, že ani ten najchápavejší rodič to správanie nebude môcť tolerovať. Ako sa to vyriešilo u nás?

Som zástancom toho názoru, že deti potrebujú hranice. Moje deti učím od najútlejšieho veku vnímať svoje pocity a vnímať aj pocity druhých ľudí a s tým spojené obmedzenia. Rešpektujúca výchova nie je o jednosmernom rešpekte rodiča k dieťaťu, ktoré potom začne vládnuť celej rodine. Ak to má fungovať, musí to byť vzájomná vec. A ona to naozaj vzájomná vec vie byť, nech sa to zdá hoc ako nemožné. Deti chcú konať dobro, chcú byť užitočné, chcú aby ľudia boli šťastní. Keď sú naplnené ich potreby, automaticky sú v takej pohode, že tento pozitívny program, ktorý bol do nich vložený, môže bežať a prinášať svoje ovocie. Dieťa, ktoré je v pohode, dokáže robiť kompromisy tak, aby sa mohli naplniť aj potreby ostatných členov rodiny. Pri troche tréningu je schopné trojročné alebo i mladšie dieťa samo hľadať a navrhovať riešenia v menej vypätých konfliktných situáciách. V podstate sa konfliktom týmto spôsobom predchádza, ide skôr o situácie, kde potreba jedného naráža na potrebu druhého a je nutné nájsť také riešenie, aby boli spokojní obaja. No ak dieťa prežíva takúto bytostnú krízu a nemá naplnenú základnú potrebu citového bezpečia, nie je schopné robiť dohody. Ak svojím problémových správaním nevedomky bojuje o rodičovu pozornosť, tak sa ho nevzdá ani keď pocíti dôsledky v podobe hnevu a trestov.

Zvažovala som, čo robiť ďalej. Vhľady a uvedomenia boli silné, jasné a priniesli skutočnú nádej na zmenu k lepšiemu. Ale ako to teraz urobiť? Ako to preniesť do života s tým „vzdorovitým tvorom“, ktorého som porodila?

Cítila som, že musím na to ísť opatrne – kvôli mne samej. Kontakt so Soničkou bol náročný a výbuch sa dal ťažko predvídať. Rozhodla som sa teda, začať zmenu najprv iba v mojej hlave. Keď som s ňou bola v jednej miestnosti ale nie v interakcii, zadívala som sa na ňu a  vyvolala si ten pocit radosti, hrdosti a lásky, ktorý som objavila v obraze na ihrisku. Iba som sa na ňu dívala a prežívala tieto pozitívne city. Ona jedla alebo si kreslila, už si nepamatám, no na okamih sa na mňa pozrela a všimla si, že sa na ňu dívam. Je smutné – veľmi smutné – priznať, že to bolo za posledné mesiace po prvýkrát, čo nemusela nič urobiť pre to, aby som jej venovala pozornosť a dostala ju skutočnú, radostnú a napojenú. Stretli sa nám oči a dalo sa cítiť, ako niečo krásne medzi nami preblesklo, ona sa usmiala takým tým spokojným úsmevom, ja som ho opätovala a ona sa vrátila mysľou späť k svojim veciam. Bolo to úžasné osvieženie nášho vzťahu. Soničke som nič nepovedala o tom, čo som si uvedomila, iba som si opakovane vyvolávala v sebe ten pocit, kedy viem, kde je jej miesto a preto ju dokážem ľúbiť presne takú, aká je. Pamätám si, že som s dcérkami bola u svokrovcov bez manžela a keď sme už mali odchádzať a bolo toho veľa (pobaliť veci, bábätko...), Sonička opäť chytila tú svoju náladu a zasekla sa. Ja som okamžite zareagovala myšlienkou: „No jasne, Sonička zase všetko pokazí, od nej sa nič iné nedá čakať, nech urobím čokoľvek, bude to katastrofa.“ No skôr, než som ju oslovila, vyvolala som si ten nový pocit, kde ju vnímam ako moju dcéru, nie ako problém celej rodiny a až potom som začala nejakú svoju intervenciu. Mala som malú dušičku, po toľkých zlých skúsenostiach, kedy sa nedalo dohodnúť. No teraz sa to podarilo, pristúpila na dohodu, jej nálada sa zmenila a odišli sme v pokoji bez zbytočných problémov. Bola to moja prvá lastovička na ceste k návratu do krajiny pokoja a lásky. Krátko na to oslávila Sonička štvrté narodeniny a ja som sa rozhodla zhmotniť jej túžbu po potvrdení tak, že som po byte rozvešala balóny s nápismi ako: Sonička, naša milovaná prvorodená dcéra; alebo: Sonička, naša hrdosť; Sonička, naša radosť; Sonička, naša láska; Sonička, milovaná vnučka; Sonička, čistá duša; Sonička veľká škôlkarka atď., čo mi tak zišlo na um. Každé si nechala prečítať niekoľkokrát a niektoré si s radosťou opakovala. Odvtedy vie, že je prvorodená, občas si tak sama sebe povie alebo si vyžiada, aby som jej to ja potvrdila, že ona je moja prvorodená. Nasledujúce dni sa nálada doma zlepšila, Sonička sa prestala budiť s plačom, konfliktných situácií bolo stále menej. Asi po troch týždňoch som mohla povedať, že sme opäť normálna šťastná rodina a že sa nám vrátila naša Sonička, taká, akú sme ju poznali. No nevrátila sa sama od seba a ani nie preto, že by pochopila, že už nie je stredom vesmíru.

Zamyslenie na záver

Mohla sa vrátiť až potom, čo som ja v sebe v najväčšej úprimnosti pravými slovami pomenovala, čo k nej cítim, hoci to bolo odsúdeniahodné (žiadna dobrá mama predsa neprestane milovať svoje dieťa). Mohla sa vrátiť až potom, čo som ja našla v mojom srdci pre ňu nové miesto zodpovedajúce jej veku a schopnostiam. Mohla sa vrátiť až po tom, čo som ja prestala vidieť v mojich deťoch súperov o moju ruku a prežívať vinu za to, že ju obom nemôžem naraz poskytovať. Mohla sa vrátiť až po tom, čo som ja obnovila moje spojenie s ňou a opäť ju skutočne vnímala, nie sa iba o ňu starala a vykonávala pre ňu veci. A mohla sa vrátiť až keď sa jej srdce upokojilo a našla svoju pevnú pôdu pod nohami v potvrdení, že je naša, že na nej záleží a je jedinečná a nenahraditeľná v našej rodine.

Sme obyčajná rodina, máme svoje lepšie a horšie týždne. Sonička sa nám uzdravila, vrátila, no odvtedy ubehol už celý rok a my máme na konte ďalšie skúsenosti. No už nikdy viac sme sa nedostali do krízy tak hlboko. Vďakabohu. Opakovane  prežívame zhoršenia a zlepšenia. S deťmi to nikdy nie je rovnaké, vyvýjajú sa, potom sa chcú zas vrátiť krok späť, aby mohli urobiť další krok dopredu... Rodič má vždy priestor odhaľovať svoje netušené schopnosti. Jedno som si však z tejto skúsenosti vzala: Keď spozorujem, že sa Soničkino správanie zhoršuje, vždy sa najprv pýtam seba, či som napojená a odpoveď je vždy, že opäť nie som poriadne napojená, opäť keď ona funguje bez problémov, mám tendenciu skĺznuť k tomu, že ju vypustím zo zreteľa. Deje sa to nenápadne, postupne, no je to tam – ak mám byť k sebe úprimná. Začala som na to byť viac citlivá a teraz si uvedomím, že jej nevenujem pozornosť o niekoľko dní skôr, než nám to ona dá pocítiť. Pod pozornosťou teraz nemám na mysli čas, ktorý s ňou strávim ale hlave to, či ju skutočne vnímam a či je moja náruč k dispozícii. Ona v nej už nepotrebuje tráviť veľa času, ale keď zistí, že náruč nie je k dispozícii, razom si ju začne vyžadovať. Chce aby som ju kŕmila, obliekala a podobne, čo v jej piatich rokoch nerobím rada a tak sa začarovaný kruh môže opäť rozbiehať. Pre nás sme však našli recept a hoci nás to vždy stojí námahu, funguje zaručene.

Možno máte doma podobnú bytosť. Možno v skrytosti prežívate v srdci niečo podobné. Ak ste tu našli čo i len jednu myšlienku, ktorá vám pomôže priblížiť sa ešte viac alebo opäť sa priblížiť k svojmu dieťatku, napĺňa ma radostný pocit zmyslu. My rodičia sme to najvzácnejšie, čo naše deti majú – ich pevná pôda pod nohami – než sa nadobro vydajú svojou cestou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?