Nech dula o sebe prezradí viac...

Autor: Jana Petrášková | 13.3.2018 o 12:00 | (upravené 13.3.2018 o 14:11) Karma článku: 3,37 | Prečítané:  1225x

Dula - tajomná bytosť zahalená v rúšku domnienok, zosmiešňovaná i uctievaná, ktorú lekári vraj neradi vidia na pôrodnej sále. Čo sa jej opýtať, aby ste si mohli utvoriť vlastný názor?

Ako môže cudzia žena, ktorá navyše nie je zdravotník, niekomu skrátiť pôrod, zmierniť bolesti a napomôcť tomu, aby bol pôrod krásnym zážitkom a posilnením? Možno máte aj vy z dúl zmiešané pocity a neviete celkom, čo si o nich myslieť. Sú to snáď nejaké bosorky, čo sa montujú tam, kde ich v skutočnosti nik nepotrebuje? Chcú sa priživiť na pôrodoch? Alebo ide o nejakú novinku, módny hit pre moderné ženy? Prečo toľko rozprávajú o tzv. prirodzených pôrodoch? Kde sa vlastne vzali?! Možno niečo podobné víri v hlave aj vám.

Ľudia sú zvedaví, chcú sa niečo o dulách dozvedieť, no podľa mojej skúsenosti, často začínajú i končia pri jedinej otázke: „Čo na vás hovoria lekári?“ Napriek tomu, že sa o dulách už desaťročie píše a tisícky žien s nimi majú osobnú skúsenosť, stále ešte mnohí toto slovo počujú po prvýkrát alebo si duly pletú s pôrodnými asistentkami. Často mám dojem, že ľudia nevedia, čo by sa takej duly mali opýtať, aby skutočne získali nejakú predstavu o tom, čo prináša dnešným ženám a aké posolstvo nesie.

Rozhodla som sa preto jednu dulu vyspovedať otázkami, ktoré mi pripadajú zmysluplné, od ktorých si sľubujem, že poodhalia kúsok tajomna. Verím, že aj mnoho vlastných otázok vám pritom bude prichádzať na um. Pozývam vás do mojej obývačky k čaju, na rozhovor s jednou z týchto žien.

Ako si prišla k myšlienke, stať sa dulou?

Pôrody ma odjakživa fascinovali. Byť pri zrode novej bytosti – to je niečo magické. Po skončení vysokej školy bolo moje zaujatie touto témou také silné, že som reálne uvažovala o štúdiu za pôrodnú asistentku. V tom čase som sa dopočula, že existujú ženy, ktoré pri pôrodoch „iba“ sprevádzajú. Okamžite som vedela, že to je ono. Ja nepotrebujem „rodiť“ bábätká a riešiť komplikácie, ja chcem byť iba pri tom a podporovať ženu. A tak som sa prihlásila do výcviku v OZ Slovenské duly.

 

Ako si vnímala pôrod pred tým, než si vstúpila do vzdelávania?

Od detstva som vnímala pôrod ako ťažký, bolestivý zážitok, ktorému bohužiaľ nie je možné sa vyhnúť, ak už raz žena otehotnie. Inak povedané, pôrod  bol pre mňa nutné zlo, ktoré treba vydržať. V predstave som mala kričiacu ženu, ktorá sa vôbec nekontroluje a ktorá nespolupracuje s lekármi. V duchu som si vravela, že ja budem iná. Ja budem robiť všetko presne tak, ako mi lekár povie, nebudem žiadna hysterka. Pôrodník bol pre mňa tým človekom, ktorý vidí a vie všetko a ktorý ma prevedie procesom, na ktorého konci bude moje živé a zdravé dieťa. Pôrod mi pripadal ako niečo veľmi nebezpečné pre ženu i dieťa, niečo, čo vôbec nemožno mať pod kontrolou, lebo je to nevyspytateľné a kedykoľvek sa to môže zvrhnúť v tragédiu. Bola som pripravená urobiť všetko pre to, aby bol môj pôrod úspešný. Verila som si, že to zvládnem, že budem mať silu poslúchať. S touto predstavou som šla aj do vzdelávania pre duly. V duchu tohto presvedčenia som si myslela, že najviac ženám pomôžem tým, keď sa budem starať o to, aby sa nedostali do stresu a vďaka tomu boli schopné poslúchať  lekára a ich pôrod tak bol bezpečný.

 

Zmenilo sa niečo na tvojom  vnímaní pôrodu počas výcviku?

Áno (veľký  úsmev), zmenilo. Veľmi veľa sa zmenilo. Vôbec som to nečakala. Bol to obrovský obrat, dovolím si to nazvať až obrátením. Ako keď ste v hmle, neviete čo čakať za rohom a v podstate máte strach a odrazu vyjdete na slnečné svetlo a uvidíte celkom nový svet, ktorý vám dáva zmysel. Svet, v ktorom je možné pôrodnému procesu dôverovať, v ktorom je možné dôverovať vlastnému ženskému telu a dieťatku. Otvoril sa mi svet, o ktorom som vôbec netušila. A bola to veľká úľava.

 

Zmena, ktorú popisuješ, je veľká. Ako sa to stalo?

Dostala som informácie. Sto hodín vzdelávania prevažne o fyziológii pôrodu a k tomu povinné štúdium stoviek strán odbornej literatúry a stretnutie s odborníkmi v tejto oblasti, ktorí ponúkali iný pohľad na vec. Tie informácie boli pre mňa kľúčové. Dovtedy som nepočula jediného odborníka z praxe vysloviť presvedčenie, že pôrod je principiálne bezpečný proces, ktorý si riadi telo samo v spolupráci s dieťatkom a že by sa doňho nemalo zasahovať bez vážneho dôvodu. A odrazu sa na tomto názore zhodovali viacerí pôrodníci i pôrodné asistentky s praxou v zahraničí a toto presvedčenie stavali na vedeckých argumentoch a skúsenostiach z praxe. Fascinovalo ma, aké rôzne detaily má „príroda“ vymyslené, ako je všetko so všetkým prepojené.

 

Môžeš uviesť nejaký príklad?

Uvediem dva príklady. Užasla som nad tým, aký komplexný  účinok má hormón oxytocín (najhlavnejší z hormónov ovplyvňujúcich priebeh pôrodu). Nielen, že vyvoláva kontrakcie a teda pôsobí na otváranie pôrodných ciest a vypudenie bábätka z maternice, ale zároveň sa spolupodieľa na zmene vedomia rodiacej ženy (ponorenie sa do seba, aktivizácia inštinktívneho správania, schopnosť zabudnúť na bolesť prežitú počas pôrodu), ďalej súvisí s vylučovaním endorfínov, ktoré okrem iného znižujú vnímanie bolesti. Tesne po pôrode dosahuje oxytocín v krvi ženy najvyššie hladiny a opäť to má svoj zmysel. Oxytocín totiž súvisí so schopnosťou milovať a starať sa o niekoho. Zaručuje tak zamilovanie sa do dieťatka na prvý pohľad a naštartovanie materinského správania.  A ešte stále nie som na konci. Oxytocín sa spolupodieľa na spustení laktácie a vylučuje sa pri každom dojčení, čím posilňuje väzbu medzi matkou a dieťaťom.  Nie je to úžasné? Ako druhý príklad uvediem placentu a placentárny obeh. O funkciách placenty sa dá veľa dočítať a nečudujem sa ľuďom, ktorí si ju chcú nejakým spôsobom uctiť. Teraz však uvediem iba jeden detail. Prvé sekundy života mimo maternicu sú spojené s istým napätím – bude dieťa dýchať? Zvládne prechod na súš? Keď sa dieťa narodí, je stále spojené pupočnou šnúrou s placentou a teda i zásobené kyslíkom, „príroda“ mu dáva niekoľko minút čas v pokoji sa adaptovať, vykašľať, vykýchať a rozdýchať. Tomu hovorím bezpečnosť!

 

Ako sa teda dívaš na pôrod dnes?

Kým donedávna bol pôrod nepredvídateľný dej, s pribúdajúcimi vedomosťami sa stáva dejom obdivuhodne dômyselným.  Pochopila som, že každá jeho súčasť, má svoj význam. Považujem ho za veľký dar pre nás ženy. Vnímam ho totiž ako istý druh prechodového rituálu, ktorý má potenciál ukázať nám naše netušené možnosti, našu silu a veľkosť našej lásky.

 

Aké podmienky sú podľa teba dôležité, aby mohol byť pôrod pre ženu naozaj takýmto pozitívnym zážitkom?

Každá žena to má inak. Ja si dovolím hovoriť za seba a za ženy, ktoré premýšľajú a cítia podobne ako ja. Pôrod je posilňujúcim zážitkom, ak pri ňom príde na svet nová bytosť v zdraví a v pokoji. Keď žena vie, že ona je tá, čo porodila. Keď sa po pôrode cíti ako víťazka. Ženy, ktoré prežijú „posilňujúci“ pôrod, hneď po ňom alebo krátko po ňom cítia túžbu porodiť znovu. K tomu je potrebné, aby počas pôrodu cítili, že ľudia, ktorí ich sprevádzajú (vrátane zdravotníkov) im veria, že to dokážu, rešpektujú ich a zapájajú do rozhodovania. Myslím, že dôležité je tiež to, aby boli v maximálnej možnej miere rešpektované ich priania ohľadom prístupu k jednotlivým fázam pôrodu a ohľadom prvého stretnutia s bábätkom. Pôrod by sa mal vždy odohrávať v pokojnej a priateľskej atmosfére. Tu sa mi žiada podotknúť, že podľa môjho názoru môže byť „posilňujúci“ aj pôrod, do ktorého bolo nejakým spôsobom medicínsky zasahované, i taký, ktorý sa zvrtol na akútnu sekciu. Všetko je o komunikácii, prístupe a rešpekte voči prianiam rodičov. Naopak i pôrod, pri ktorom prišlo na svet zdravé dieťa a žena ho prežila bez vážnejších následkov, môže žena pociťovať ako svoje veľké zlyhanie, môže byť v rôznej miere traumatizovaná a v dôsledku toho môže mať aj problém naskočiť do materskej role. Deje sa to najmä v tých prípadoch, kedy sa počas pôrodu stretla s bezcitným, arogantným, ponižujúcim správaním voči sebe. Kedy bolo rozhodované o nej bez nej a hrubo nerešpektované jej priania ohľadom prístupu k pôrodu. Kedy sa cítila opustená, bezmocná voči presile a v prípade, že jej bolo bránené v kontakte s bábätkom. Tu podotýkam, že je jedno, aký  dôvod bol pre separovanie dieťatka od matky – vždy je to mimoriadne zaťažujúca okolnosť, navyše často spojená aj s absenciou informácií o stave dieťatka.

Mnohé ženy dnes prichádzajú do pôrodnice s pôrodným plánom, v ktorom žiadajú čo najprirodzenejší pôrod. Čo znamená prirodzený pôrod?  

Definovať prirodzený pôrod je ľahké i ťažké zároveň. Každý to vníma trochu ináč. Povedzme, že existuje kontinuum na ktorého jednom konci je pôrod úplne bez medicínskych zásahov ako sú: vyvolávanie pôrodu, prepichnutie plodových obalov, nástrih, podanie liekov, so slobodnou voľbou polôh v prvej fáze i počas tlačenia, s okamžitým priložením dieťatka na hruď matky a dotepaním pupočníka a samoprisatím bábätka. Môže to ísť ešte ďalej: bez vaginálneho vyšetrovania počas pôrodu, bez sterilizovania rodidiel pred tlačením, bez manipulácie s tkanivom hrádze počas tlačenia, v prítomnosti iba pôrodnej asistentky, bez riadeného tlačenia až po pôrod doma bez prítomnosti zdravotníka. Na druhom konci kontinua by bol vyvolávaný pôrod s podaním epidurálnej analgézy a množstvom zásahov a na samom konci asi plánovaný cisársky rez. Je ľahké povedať, že prirodzené je iba to, čo je absolútne prirodzené a všetko ostatné je neprirodzené. No v realite to nie je také jednoduché. Sú situácie, kedy je nutné urobiť nejaký zásah  a bolo by nesprávne taký pôrod ihneď označiť za neprirodzený. Ak je nutné urobiť nejaký zásah, žena by to nemala pociťovať ako svoje zlyhanie.  Keď dnes žena vyjadrí túžbu po prirodzenom pôrode, bolo by dobré, aby to tí, ktorí majú na priebeh jej pôrodu vplyv, chápali tak, že si praje nezasahovať, ak sa nejedná priamo o ohrozenie zdravia. Praje si byť zahrnutá do rozhodovania o postupe, informovaná o tom, čo sa deje. Ak je treba postup pôrodu podporiť, uprednostňuje nefarmakologické a neinvazívne zásahy pred tými, ktoré sa bežne používajú. Vyjadruje tým dôveru v seba samú a svoje schopnosti porodiť a žiada o podporu tohto jej postoja. Zvyčajne si praje aj nerušený kontakt s bábätkom koža na kožu hneď po narodení na minimálne jednu hodinu. Vie, že to má veľké opodstatnenie najmä pre adaptáciu a stabilizáciu bábätka, naštartovanie dojčenia, dlhodobé zdravie bábätka a v neposlednom rade jej to umožní prežiť okamihy svojho víťazstva naplno.

 

Prečo myslíš, že stúpa záujem o takýto pôrod?

Každý zásah do pôrodného procesu  môže mať v konkrétnej chvíli opodstatnenie, ale vždy prináša aj riziko. Napríklad také podanie umelého oxytocínu na zintenzívnenie kontrakcií. Tento zásah do pôrodu sa robí veľmi často. Pôrod to môže urýchliť no na druhej strane môže tento zásah do pôrodu vyvolať kontrakcie tak silné, časté alebo dlhé, že v ich dôsledku dôjde k zníženiu okysličovania dieťatka v maternici. To môže viesť k zmene frekvencie tlkotu srdiečka. Následne je niekedy potrebné pomôcť narodeniu kliešťami alebo urobiť akútny cisársky rez. Nikdy som počas sprevádzania pri pôrode nezažila, že by na toto riziko bola žena upozornená. Pritom sa s ním počíta. Ak bol podaný oxytocín, žena je častejšie monitorovaná, aby sa prípadná tieseň plodu odhalila čo najskôr. V mysli mám otázku: „Je rýchlejší pôrod vždy lepší a bezpečnejší?“  Myslím si, že tie ženy, čo dnes bojujú o možnosť porodiť prirodzene, veria, že je to najbezpečnejšia alternatíva, ako priviesť na svet dieťa. Zoberme si ako príklad už spomínanú placentu a placentárny obeh krvi. Štandardne sa dieťaťu zasvorkuje a prestrihne pupočník niekoľko sekúnd po narodení. Stráca tak svoj doterajší zdroj kyslíka, prv než je všetkým jasné, či spoľahlivo dýcha. Príde tak o nezanedbateľné množstvo krvi vrátane kmeňových buniek, bielych krviniek, doštičiek a všetkého, čo má v jeho tele opodstatnenie. Nič také ako „pupočníková krv“ totiž  neexistuje. Všetko je krv dieťaťa.

Dnes sú našťastie informácie veľmi dostupné a každá žena, ktorá o to stojí, ich môže sama získať z dôveryhodných zdrojov. Ak začne čítať viac o vyvolávaní pôrodu, o nástrihu hrádze, o epidurálnej analgéze, o púšťaní plodovej vody, o zmysle vaginálneho pôrodu, o zmysle nulovej separácie matky a dieťaťa po pôrode atď., nebude už žiaden z týchto zásahov brať na ľahkú váhu. Bude ju zaujímať, čo s ňou plánujú robiť a prečo. Možno bude uprednostňovať  iné alternatívy, o ktorých sa dozvedela. Pod váhou nových informácií mnohé ženy zatúžia po pôrode s minimom zásahov. Túžba po prirodzenom pôrode je podľa môjho názoru  úplne normálna vec. Mala by byť považovaná za úplnú samozrejmosť. Nejde o nejakú novinku, či módny trend. Podľa môjho názoru ide o žiaduci postoj ženy, ktorá verí sebe a svojmu telu a žiada vhodné podmienky pre postup pôrodu, nie aby niekto riadil a viedol jej pôrod za ňu. Za pozoruhodné a znepokojujúce považujem skôr to, že rutinné zásahy (vychádzajúce zo zaužívanej praxe a nie vážnej indikácie) do priebehu pôrodu sú tak rozšírené, akoby niekto skutočne veril, že väčšina žien nie je bez nich schopná priviesť na svet zdravý nový život.

 

Tvojou úlohou je sprevádzať ženy počas pôrodu. Je záujem o takúto službu? Nie si ďalší cudzí človek, ktorý narúša intimitu ženy počas pôrodu?

Záujem je a stále stúpa. Dula pre svoju klientku nie je rušivý element. Zjednodušene sa to dá predstaviť  asi takto: Čakáte bábätko a dozviete sa, že v pôrodnici, ktorú ste si vybrala pracuje zdravotná sestra, o ktorej ste od viacerých priateliek počula, že je úžasná. Aj na internetových diskusiách sa spomína, že natrafiť na ňu je šťastie. Vraj je maximálne podporná, vždy milá a usmiata. Netreba mať strach položiť jej akúkoľvek otázku, vždy trpezlivo odpovedá a vysvetlí všetko, čomu nerozumiete. Venuje sa iba vám a tak má čas vás v prípade potreby masírovať, navrhne vám možnosti na zmenu polohy, tak aby pôrod mohol najlepšie postupovať.  Uisťuje sa, či niečo nepotrebujete a zabezpečí všetko v rámci možností pôrodnice tak, aby ste nebola rušená a aby bola zachovaná vaša intimita a dôstojnosť. Je vám stále poruke, v sprche i na záchode, ak si to želáte. Pripomenie vám, že sa môžete spoliehať na svoje telo a inštinkty a uzná, že si počínate výborne. Správa sa k vám s úctou a snaží sa, aby boli naplnené vaše predstavy o pôrode v maximálnej možnej miere. Nedúfala by ste, že na ňu aj vy natrafíte? Nezisťovala by ste si, či sa dá zazmluvniť?

Dobrá správa je, že dá. Volá sa dula. Môžete si ju vybrať podľa sympatií zo zoznamu, stretávať sa s ňou vopred a prebrať s ňou všetko tak, aby vás počas pôrodu dobre poznala a vy ste vedela, čo od nej môžete čakať. Nebude už pre vás cudzia osoba a som presvedčená, že i keby ste ju skutočne pri pôrode videla prvý krát, získala by si rýchlo vašu dôveru a veľmi pozitívne ovplyvnila vaše prežívanie pôrodu a dovolím si tvrdiť, že i jeho priebeh. 

 

Dula je zdravotná sestra?

Nie, to je dôležité zdôrazniť. Príklad v úvode je ilustračný. Zdravotnú sestru si totiž vie každý predstaviť a teda sa aj vžiť do toho, aké fajn je, keď je ústretová a podporná. Medzi dulou a zdravotnou sestrou (pôrodnou asistentkou alebo lekárom) je ten rozdiel, že dula sa stará iba o fyzickú a emočnú podporu (aj keby zhodou okolností mala aj zdravotnícke vzdelanie). Nie je zdravotnícky pracovník a nezasahuje do zdravotnej starostlivosti. Mnohé vie rodičke vysvetliť a ak nevie, sprostredkuje komunikáciu medzi rodičkou a personálom. Môže položiť otázky, ktoré by samotnej rodičke neprišli na um a i tak prispieť k jej lepšej orientácii v tom, čo sa deje a aké sú možnosti.

Skús teda stručne zhrnúť, v čom je podľa teba dula pri pôrode pre ženu prínosom.

Vnímam to tak, že dula v podstate zapĺňa medzery systému. Väčšina žien uvíta, ak má počas celého pôrodu pri sebe podpornú osobu, ktorá je jej emočne ale i prakticky neustále k dispozícii. Zdravotnícky personál nemá na takú starostlivosť čas, organizačné zabezpečenie a v mnohých prípadoch ani nastavenie mysle a vedomosti. Samozrejme česť výnimkám. Dula si môže dovoliť byť s klientkou po celý čas jej pôrodu a nemusí sa starať o nič iné. Cieľom jej práce je podporovať pôrodný proces – tzn. dbať všetkými dostupnými spôsobmi o to, aby klientka bola čo možno najviac uvoľnená, ponorená do pôrodného procesu a aby si po celý čas zachovávala sebadôveru. Je výskumne dokázané, že taký typ podpory, ako poskytujú duly má viacero pozitívnych dôsledkov – ako sú napr. kratšie pôrody, lepšia adaptácia na pôrodné bolesti bez nutnosti jej zmierňovania liekmi, znížené riziko cisárskeho rezu a celkovo lepší zážitok z pôrodu.

 

Myslíš si, že by každá žena mala mať pri pôrode dulu?

Nie, to určite nie. Každá žena by mala mať pri pôrode toho, s kým sa cíti najbezpečnejšie, komu dôveruje. Keď sa cíti bezpečne, môže sa lepšie uvoľniť a pôrod lepšie postupovať. Pre jednu je to manžel, pre inú zazmluvnený lekár, pre ďalšiu pôrodná asistentka, dula, kamarátka alebo kombinácia viacerých osôb. Sú ženy, ktorým najviac vyhovuje byť úplne sama. Každá sme iná.

 

Ak chce mať žena pri pôrode aj manžela (partnera) aj dulu, koho by si podľa teba mala vybrať?

Podľa mňa by mala mať možnosť vziať si oboch. Každý  z tejto dvojice má inú úlohu a môže jej niečo iné poskytnúť. Pre budúceho otca je to nový a náročný zážitok, prežíva obavy o svoju  rodinu, na svojich pleciach cíti veľkú zodpovednosť, vidí svoju ženu trpieť . Podporu potrebuje i on. Najmä v podobe informácií, vysvetlení toho, čo sa deje, návrhov, ako môže byť svojej žene prakticky nápomocný. Potrebuje byť zapojený, ale niekedy nevie ako sa správne zapojiť.

Osobne si myslím, že je veľmi cenné, keď takýto zážitok partneri zdieľajú spoločne. Ich vzťah to môže veľmi posilniť. No môže sa stať aj opak. Ak má byť otecko prítomný pri pôrode, mal by to sám chcieť, pre ženu by mal predstavovať útočisko a nie ďalšiu záťaž (typu: trvá mi to dlho, on už je taký unavený) a nie je na škodu, keď sa na to spoločne pripravujú – napr. na predpôrodnom kurze alebo konzultáciách s dulou. Keď muži dôverujú svojim ženám, vedia,  ako môžu byť sami nápomocní a čo je ich úloha, nie sú v takom strese a dokážu byť fantastickou podporou – nie iba byť fyzicky prítomní pri narodení potomka.

 

Teraz tvoja obľúbená otázka: Ako vás  - duly vnímajú lekári?

(úsmev) Už som sa bála, že sa neopýtaš. Sú lekári, ktorí spoluprácu dúl vítajú a rozumejú jej zmyslu. Sú aj takí, ktorí majú postoj odmietavý. V každom prípade je to stále ešte niečo nové a môže to spôsobovať určitú tenziu. Ako všetko nové a neznáme.  Ja som sa doposiaľ stretla s korektným správaním voči mojej osobe. Ja sa tak isto správam slušne, vždy keď je príležitosť vyjadrím vďaku, snažím sa nadviazať trochu osobnejšie vzťahy, keď je na to priestor. Iba jedenkrát som sa stretla s prejavom evidentne odmietavého nastavenia.  V pôrodnici v Hainburgu sme sa dali do reči so slovenskou pôrodnou asistentkou, s ktorou sme spolupracovali pri jednom pôrode. Povedala, že jej jediná výhrada je, že podľa nej my duly hovoríme ženám iba o tom peknom – v súvislosti s pôrodom a nehovoríme to B – že pôrod je aj nebezpečný.

Môj názor na to je nasledovný. Pri pôrode môžu nastať komplikácie, to je fakt a to vie každá žena. Hľadanie potenciálnych problémov a snaha ich vylúčiť nás ženy sprevádzajú počas celých deviatich mesiacov tehotenstva, keď chodíme do tehotenskej poradne. Nemyslím si, že je potrebné, aby sme túto stránku pôrodu ešte zdôrazňovali. Mnohé ženy majú už i tak nalomenú sebadôveru, boja sa, berú pôrod ako nutné zlo. Niektorým z nich veľmi pomôže, keď dostanú informácie – tak ako to kedysi pomohlo mne. Mnohé ženy, ktoré vyhľadajú dulu si už samé  informácie našli, veria si, tešia sa na pôrod a očakávajú od neho pozitívny zážitok. Dula je pre nich niekto, s kým môžu svoj postoj zdielať, kto im potvrdí, že aj takto to môžu cítiť. Dula je niekto, kto v nich tiež verí a vďaka tomu im pomôže počas pôrodu prekonať prípadné krízy. Rozumiem, že pre lekárov a pôrodné asistentky je náročnejšie pracovať so ženou, ktorá má otázky, ktorá má vlastnú predstavu. Vyžaduje si to viac času, viac pozornosti, individuálnejší prístup a tiež naučiť sa novým postupom, posunúť sa bližšie k odporúčaniam Svetovej zdravotníckej organizácie. Ich úloha v tom celom nie je vôbec ľahká. Nesú veľkú zodpovednosť, istotu cítia v zaužívaných postupoch a teraz ich niekto núti tieto postupy meniť. Ak by aj osobne boli na zmenu pripravení, sú podriadení hierarchickej štruktúre, ktorá ich limituje.

Už i dnes je možné zažiť skutočnú spoluprácu duly, rodičky a zdravotníckeho tímu, založenú na vzájomnej dôvere. No zatiaľ ide, podľa môjho názoru, často iba koexistenciu v jednom priestore. Zo spolupráce môže rodiaca žena vyťažiť omnoho viac a preto verím, že toto bude smer, ktorým sa vzťahy zdravotníkov a dúl budú uberať v budúcnosti.

 

Čas pokročil, čaj vychladol. Je toho veľa, čo by som sa ťa ešte chcela opýtať: Ako hodnotia spoluprácu s tebou tvoje klientky? Ponúkaš aj iné služby, či iba sprevádzanie? Ako by si si predstavovala ideálnu spoluprácu s pôrodnicou? Aké boli tvoje dva pôrody? Boli "posilňujúce"? Niekedy mi o tom určite ešte musíš porozprávať. No teraz, s posledným hltom čaju,  mi povedz, aký najkrajší zážitok si zažila počas sprevádzania pri pôrode.

(široký úsmev a dlhý nádych a výdych) Najkrajší zážitok bol, keď som po prvý krát v živote videla nerušené stretnutie matky a novorodeného bábätka. To, o čom som dovtedy iba počúvala a čítala, sa zrazu dialo pred mojimi očami. Dieťatko - dievčatko - po pôrode neplakalo, ležalo na hrudi svojej mamy, trochu sa hýbalo a rozkukávalo. Na chvíľočku otvorilo jedno očko, potom ho zase zavrelo a zas trošku otvorilo a tak dokola. Potom si našlo ručičku a oblizovalo ju a otáčalo si hlavičku na jednu a na druhú stranu. Začalo byť nekľudné, mrviť sa, mrnkalo si. Nožičkami sa odtláčalo. Jeho maminka mu pomohla priblížiť sa k bradavke. Oprelo si hlávku ako do vankúšika a ďalej cucalo ručičku. Potom trochu olizovalo bradavku a odrazu zdvihlo hlavu a prisalo sa. Bolo to neskutočné. Toľká životaschopnosť! Spokojne si cucalo a po nejakej chvíli zaspalo tým najspokojnejším spánkom. Vtedy som pochopila, že až tu sa skutočne končí to, čomu hovoríme pôrod. Milujem samozrejmosť, s ktorou sa deti cítia bezpečne na hrudi svojej mamy – akoby tu boli odjakživa, akoby presne tam patrili.

 

Chceš niečo dodať na záver?

Vždy cítim dojatie, keď sa narodí nový život a dúfam, že ho vždy cítiť budem. Víťazstvo, po všetkej tej námahe, šťastie, úľava a hrdosť v tvári mamy a boží pokoj v tvári dieťatka. To je neopísateľne nádherné. Je obrovským požehnaním môcť byť pri tom. Svojim klientkám som veľmi vďačná, že mi dali svoju dôveru a dovolili mi sprevádzať ich v tomto jedinečnom čase a v tak neopakovateľných chvíľach. Všetkým ženám prajem, aby im bolo dopriate tieto nádherné prvé chvíle prežiť nerušene v harmónii so svojim dieťatkom.

 

Ďakujem ti za rozhovor.

Aj ja ďakujem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?