Príbeh je inšpirovaný skutočnými udalosťami, skutočnými osobami a miestami a obsahuje pravdivé fakty o pôrode a novorodencovi. Neodohráva sa na žiadnom špecifickom mieste.
„Fhuuuuuu,“ niečo vo mne ma prinútilo vstať a oprieť sa rukami pevne o stôl. Túto kontrakciu som už musela poriadne predýchnuť. „Láska, začína to byť silné, myslím, že je čas pripraviť sa na odchod,“ povedala som svojmu mužovi v sobotu okolo 10:00 hodine. Naše prvé dieťa prichádzalo na svet a klopalo čoraz silnejšie. V Lukášových očiach bolo vidieť vzrušenie i kúsok napätia zároveň. Začal kontrolovať, či máme všetko v taške, ktorú sme si pripravili pred týždňom. Doktorka vravela, že to už kedykoľvek môže prísť. A je to tu. Som šťastná. Dnes uvidím prvý krát svoje dieťa! Moje milované dieťa, už si tak blízko. „Hmmmmhaaaaaa,“ ďalšia. „Fú,“ dávajú mi zabrať. Nevedela som, že to bude také silné, trochu sa obávam, čo ešte príde. Som iba na začiatku. Lukáš sa na chvíľu zastaví, díva sa na mňa a potom ma nežne pohladí po chrbte. Je to také príjemné. Jeho jemný dotyk ostro kontrastuje so sťahmi. Akoby mávnutím čarovného prútika sa uvoľňujem a cítim, že to spolu zvládneme. Je úžasné, mať ho pri sebe. Už chcem byť v pôrodnici, nemusieť nič riešiť a sústrediť sa iba na naše dieťa.
Asi o pol hodinu sme v pôrodnici. Cestou som mala kontrakcie opäť nepravidelné. Niektoré boli silné, iné slabšie. Natriasanie v aute mi nerobilo dobre. Som rada, že sme už tu. Cítim prvotnú úľavu, že cesta je za nami a zároveň som trochu v strese zo všetkého nového, čo tu na mňa čaká. Prajem si už dať všetkému vo mne zelenú, uvoľniť sa a nič nemusieť riešiť. Ľudia, kvôli ktorým sme sem prišli, sa postarajú o môj komfort a bezpečie. Zvoníme. Neviem sa dočkať tváre, ktorá nám otvorí. Nie, vlastne nie tej tváre. Neviem sa dočkať možnosti oznámiť tú najradostnejšiu správu: „Že rodím!“ Ešte som nikomu v živote nehovorila, že rodím. Je to tak vzrušujúce. Otvára nám pani v stredných rokoch, milo sa usmieva, zdraví nás a pozýva dnu. Ukáže nám, kde si môžeme sadnúť a zložiť veci. Urobíme si pohodlie a zvedavo sa na ňu dívame. Zažívame to po prvý krát, nevieme, čo čakať, ako sa v takejto situácii chovať. Ja to nevydržím a vravím: „Myslím, že rodím.“ V mojom hlase zaznieva neistota ale i hrdosť a radosť zároveň. Môj manžel je ticho, ocitol sa na výsostne ženskom mieste, cíti akýsi prirodzený ostych. „Som pôrodná asistentka, volám sa Veronika,“ vraví s úsmevom a díva sa mi do očí. Ja sa jej tiež predstavím, i môj muž. Akosi spontánne si podáme ruky a cítime sa o kúsok uvoľnenejší. Uvedomujem si, že nastupuje ďalšia kontrakcia. Trochu ospravedlňujúco sa dívam na Veroniku. Ešte som pred nikým cudzím nepredýchavala kontrakcie. Potrebujem sa postaviť a predkloniť. Veronika sa na mňa pokojne díva, len krátko prehodí: „Pokojne si ju predýchajte“ a čaká. Jej uistenie mi padlo veľmi vhod, dávam sa do pozície, ktorá mi vyhovuje a pomaly sťah predýcham. Lukáš ma chytí za ruku, silno mu ju zovriem v dlani. Zdá sa, že aj on sa postupne uvoľňuje a môže mi byť oporou.
Medzi kontrakciami sa nás Veronika pýta na doterajší priebeh pôrodu, pýta sa nás, či sme doniesli vyplnený dotazník, ktorý majú na stránke pôrodnice. Manžel ho vyťahuje z tašky. Veronika si overuje, či sme vedeli odpovedať na všetky otázky, odkladá si ho k počítaču a nám stručne vysvetlí, čo bude nasledovať. Potrebovala by ma vyšetriť, aby vedela, či nám má odporučiť ostať už v pôrodnici, alebo máme aj iné možnosti a tiež by potrebovala natočiť monitor, aby vedela, ako zvláda bábätko prebiehajúci pôrod. Rada súhlasím, sama som zvedavá, ako sme ďaleko. Vezme nás do vedľajšej miestnosti, kde je lôžko. „Tu sa môžete zobliecť, ľahnite si na lôžko a ak chcete, je tu plachta na prikrytie. Idem si Vás zatiaľ zapísať do počítača. O pár minút Vás prídem vyšetriť.“ Lukáš mi pomôže sa vyzliecť a vyliezť na posteľ. Kým príde Veronika, máme trochu čas sa tu poobzerať. Až teraz si uvedomujem, aká som preplnená dojmami, nové miesto, nový človek, nová situácia. Zhlboka si vydýchnem a trochu sa dostávam do kontaktu so sebou. Spomeniem si, že v brušku mám bábo, že preto sme vlastne tu. V duchu ho pohladím a pošlem mu správu: „Je to dobré, sme na dobrom mieste, všetko ide, ako má.“ Vyslané myšlienky sa mi vrátia ako bumerang a oblúkom pôsobia aj na mňa. Niečo vo mne sa opäť uvoľní. Ani som si nevšimla, že sa čosi sťahuje. No vždy v takejto chvíli, mám čo uvoľniť, zamýšľam sa. Veronika ma vyšetrila a hovorí, že sú to 3 - 4 cm. Môže nás už prijať, ale ak by sme chceli, môžeme ísť ešte aj von, poprechádzať sa okolo pôrodnice, či zájsť si na obed. Rodím prvý krát, lepšie sa cítim na mieste, kde sa mám na koho obrátiť. Keď nám ponúkla aj obed, ktorý nám môže doniesť na pôrodnú izbu, už sme neváhali. Ostávame tu. Veronika sa ma opýtala, či je mi lepšie ležať, sedieť, alebo stáť, aby vedela, v akej polohe mi má zapnúť pásy na monitor. Vybrala som si sed. Opatrne mi všetko nastavila a povedala, že by potrebovali 20 minútový záznam. Lukáša ten prístroj hneď zaujal a pýta sa, čo to vlastne zaznamenáva. V pokoji mu to vysvetlila a potom dodala, že nás tie zvuky možno budú rušiť, ale nemusíme im venovať pozornosť. O to sa postará ona. My sa môžeme venovať jeden druhému. Bola to užitočná rada. I ja som sa už začínala fixovať na ten šum vychádzajúci z prístroja a pokúšala sa laicky vydedukovať niečo... ani neviem čo. Počas tohto času sme sa s Lukášom držali za ruky rozprávali o prvých dojmoch z pôrodnice. Keďže kontrakcie trochu zoslabli v porovnaní s tými, čo ma vyhnali z domu, stihla som si aj trochu oddýchnuť. Na stene visí fotka ženy s dieťatkom. Vyzerá, že bola odfotená bezprostredne po narodení bábätka. Dlhšie sa na ňu dívam a začínam cítiť radosť a úľavu spolu s hrdinkou na obrázku. Predstavujem si seba na jej mieste. Aké asi bude moje bábätko? Tak veľmi som zvedavá ako vyzerá. Aké to je mať ho v náručí? Moje vlastné dieťa? Je tak blízko a zároveň stále neviem pochopiť, že sa to všetko skutočne stane. V priestoroch pôrodnice je podobných fotiek viac. Sú to krásne, profesionálne nafotené momenty z pôrodu. Dieťatko prisaté na prsník, ktorý pri jeho malej hlavičke pôsobí ako obrovský melón; tehotná žena opierajúca sa o presklenú stenu sprchy, ponorená hlboko do seba, zatiaľ čo jej voda steká po chrbte; pohľad na tvár ženy, evidentne tlačiacej svoje dieťa v závere pôrodu a jej partnera, ktorého sa pevne drží za ruky;... Sú to krásne obrazy a dotýkajú sa niečoho hlboko vo mne. Ten, kto ich sem dal, musel veriť, že pôrod je nádherný akt, hodný úcty a obdivu. Z myšlienok ma vyruší Veronika, ktorá prišla odpojiť pásy monitora. V krátkosti si pozrie záznam a s úsmevom nám vraví, že bábätko sa má dobre a všetko je v poriadku. Hoci ani jeden z nás nepociťoval strach, veľmi dobre nám padlo, keď vyslovila tieto povzbudivé slová. Pýta sa nás, koho čakáme a my jednohlasne zvoláme: „Prekvapenie!“ Cítim hrdosť, že sme dokázali tak dlho odolať zvedavosti. „Túžime po tom, aby nám to dieťatko mohlo povedať samé, aby sme my boli prví, ktorí spoznáme jeho identitu,“ dodala som. A Veronika na to: „Dobre že vravíte, dáme pozor, aby vám túto príležitosť nik neukradol.“ Je veľmi príjemné, že neposudzovala našu túžbu. Vieme, že nie každý to má tak, ako my. Je to možno hlúpe, ale práve na základe takejto – neodbornej záležitosti – cítim, že začínam Veronike dôverovať. Vnímam, že stojí na našej strane. Teraz si uvedomujem, ako to medzi nami ľuďmi funguje. Človek sa kúsok odhalí a keď zistí, že ho rešpektujú takého, aký je, má odvahu odhaliť kúsok viac. Keď si teraz predstavím, koľko je toho, čo bude treba odhaliť počas pôrodu – či už na fyzickej alebo emocionálnej rovine, úplne chápem, prečo potrebujem rodiť v prostredí, kde sa cítim byť prijatá ako ľudská bytosť. Som rada, že sme prišli porodiť práve sem.
Neskôr nás Veronika zaviedla do pôrodnej izby. Je to stredne veľká miestnosť, vymaľovaná farbou v teplom broskyňovom odtieni. Ako prvá mi do oka padla veľká vaňa a nízka posteľ pre dvoch. Na stene je veľkým písmom napísané: Som krásna. Som silná. Mám na to. DOKÁŽEM TO. Hrdlo mi stislo dojatím, keď som dočítala poslednú vetu. Oni mi veria, že to dokážem. „Áno, ja to dokážem!“ ozýva sa v mojej hlave. Pomaly mi dochádza i fakt, že to môže byť veľmi náročné, keď je treba taký veľký nápis. No v mysli mi ostáva znieť – „Dokážem to.“ Sama so sebou uzatváram dohodu, že keď mi bude ťažko, budem sa na tento nápis dívať. Je tu aj klasická pôrodná posteľ, no tá mi je sympatická najmenej – dúfam, že ju nebudeme potrebovať. Máme tu vlastnú kúpeľňu so sprchou a záchodom. Neskôr som si všimla aj šatku zavesenú na háku z plafóna, fitloptu a pohodlné kreslá pre dvoch. Na stolíku je voda s citrónom, miska s ovocím a soľná sviečka. Na poličke pri okne je CD prehrávač a vonná lampička. Chvíľu sa obzeráme, hľadáme si miesto, kam zložiť veci, potrebujeme sa tu udomácniť. Ja som si ľahla na posteľ a schúlila sa do klbka. Sú tu vankúše, ktorými sa dá príjemne podložiť. Lukáš s Veronikou zatiaľ všetko vyladili podľa mojich prianí. Na oknách sú rolety, ktoré dokážu miestnosť zatemniť aj počas dňa, využili sme ich a zasvietili malú lampičku, ktorá podčiarkla útulnosť tejto miestnosti. Veronika zapálila sviečku a opýtala sa nás, či sme si priniesli nejaký olejček do aromalampy. Lukáš vybral z tašky levanduľovú silicu a o chvíľu už miestnosť voňala mojou obľúbenou vôňou. Naliali sme si vodu, zatiaľ čo Veronika pustila jemnú relaxačnú hudbu. Mohli sme si vybrať ticho, hypnopôrodné relaxácie, zvuky prírody alebo túto relaxačnú hudbu. Mali sme možnosť doniesť si aj vlastnú, ale tú sme si nestihli pripraviť. Využívame teda miestne zdroje. Počas pôrodu sme vystriedali všetko. Je to tu úžasné, ale predsa je jedna vec, čo ma vo vnútri znepokojuje. Šli sme sem so silnými kontrakciami, každých 4 – 5 minút. Nestíham sledovať, ako často prichádzajú teraz, ale jednoznačne je ich menej a niektoré sú slabšie. Keď sa nás Veronika opýtala, či môže v tejto chvíli ešte niečo pre nás urobiť, zverila som sa jej s týmto pocitom. Sadla si vedľa mňa na posteľ a opýtala sa ma, či mám obavu, že pôrod takto nemôže dobre postupovať. Súhlasím a dodávam, že: “Hoci to viac bolelo, bola som spokojnejšia, keď všetko šlo plynulo. Nie som tu predsa na wellness pobyte. Veľmi si prajem, aby sa moje bábätko dobre narodilo.“ „Úplne Vás chápem,“ hovorí Veronika, „Po príchode do pôrodnice sa často stáva, že sa pôrod prechodne spomalí. Pomohlo by Vám, keby som Vám vysvetlila, prečo to tak je?“ Dychtivo súhlasím, hoci už teraz cítim úľavu. Je veľmi príjemné vnímať už len to, že ona je úplne pokojná, asi sa teda naozaj nič výnimočné nedeje... Chvíľu hovorí o hlavnom pôrodnom hormóne oxytocíne a o tom, ako telo reaguje, keď je v novej situácii. „Oxytocín sa vylučuje ideálne vtedy, keď je žena v pokoji, nerušená, nepozorovaná, keď nemusí myslieť, v prítmí a pri nežných dotykoch.“ „Teraz začínam lepšie chápať, prečo tie rolety, sviečky, hudba, prečo je to tu tak pekné a útulné,“ vravím a Veronika sa iba usmieva a pokračuje: „Čím viac je oxytocínu, tým silnejšie môžu byť sťahy. Keď balíte veci a cestujete na nové miesto, podrobujete sa vyšetreniam a presúvate z miestnosti do miestnosti, keď musíte odpovedať na otázky a stretávate nových ľudí, zvyčajne to spôsobuje mierny alebo aj veľký stres. Tento stres je schopný spomaliť pôrod, aby Vám telo dalo možnosť zariadiť si vhodnejšie podmienky. Potom sa pôrod môže opäť rozbehnúť.“ „Aha, to dáva logiku,“ uvažujem nahlas. A hneď mi aj napadá, že ja som si práve zariadila tie „vhodné“ podmienky a môžem sa upokojiť a venovať naplno tomu, čo je dôležité. „Fú,“ ale sa mi uľavilo.
Po tom, čo nám Veronika ukázala, ako ju môžeme jednoducho privolať a uistila nás, že je nám kedykoľvek k dispozícii a bude aj pri narodení bábätka, nechala nás samých. Za hodinu nás príde znovu navštíviť a zatiaľ nás nik iný nebude rušiť. Líhame si spolu „do lyžičky“ a obaja pohladíme bruško. Lukáš mi nežne privonia k vlasom a vraví mi, ako veľmi ma ľúbi a ako sa už teší na nášho človiečika. Na chvíľu sa akoby zastaví čas. Všetko sa konečne spomalí a po stýkrát sa niečo vo mne uvoľní. Začínam si uvedomovať, ako dýcham. Postupne sa môj dych spomaľuje a prehlbuje. Hudba ma odnáša niekam hlbšie, niekam ďaleko. Neviem ako dlho sme takto boli. Až silné sťahy ma prinútia vstať. Žiada sa mi opäť oprieť sa o posteľ a pohupovať bokmi sem a tam. Hlavu mám zvesenú a opäť fučím a hučím, ako mi telo káže . Asi už prešla celá hodina, lebo počujem klopanie a potom vstupuje Veronika. V tichosti ma pozoruje, ako predýchavam sťah a usmieva sa. Hoci je jasné, že všetko opäť napreduje, túžim sa jej pochváliť a tak vravím: „Už je to opäť silné a dosť časté!“ „Výborne, ide vám to tak výborne,“ povedala a ja som bola na seba tak hrdá, že som na chvíľu aj zabudla, že ma to bolí. Vo dverách sa objavil aj nejaký pán v zdravotníckej uniforme. Veronika vraví, že sa nám prišiel predstaviť aj pán doktor, ktorý má dnes službu. S úsmevom vstúpil do miestnosti, predstavil sa a podal nám obom ruku. Tiež sme sa mu predstavili. Povedal, že keby sme ho potrebovali, bude nám rád k dispozícii, ale ak všetko pôjde hladko ako doposiaľ, nebude nás rušiť svojou prítomnosťou. Ostali sme naňho pozerať ako vyjavení. On nám snáď číta myšlienky? Bolo veľmi príjemné vedieť, že tu je niekto, pre prípad potreby, kto vie pomôcť a zároveň vníma intimitu tohto vzácneho času, ktorý s Lukášom prežívame. On dokonca sám nahlas uznal, že by nás jeho prítomnosť mohla rušiť! Hoci je milý a týmto si ma skutočne získal, je to cudzí muž a ja by som jeho prítomnosť určite vnímala a nedovolila by som si byť sama sebou. Dokonca si myslím, že ani Lukáš by nebol úplne vo svojej koži. Predsa len, už sme si zvykli na Veroniku. Mám úprimnú radosť, že budem môcť porodiť so svojou pôrodnou asistentkou.
Veronika nám doniesla jedlo z nemocničnej jedálne. Lukáš bol už veľmi hladný, no ja som už veľa jedla do seba nedostala. Už mi to bolo akosi proti srsti. Chutilo mi však ovocie a sušienky k čaju, ktoré sme si doniesli. Lukáš mi pravidelne podal pohár s príjemne sviežou vodou.
Neskôr sa mi už spomienky zlievajú a neviem povedať, čo trvalo ako dlho. Do samotného tlačenia ma Veronika ešte raz vyšetrila, vtedy to bolo 7 cm. Keď som cítila, že už musím tlačiť, ešte raz si overovala, ako na tom som. Prechádzala som sa po izbe a počas kontrakcií som sa opierala o posteľ alebo si čupla. Čím boli silnejšie, tým viac ma to ťahalo k zemi. Veľmi dobre mi robil Lukášov tlak na kríže počas sťahu. Veľa času som strávila v sprche a sediac na záchode. Tam bolo jednoduchšie všetko uvoľniť. Asi sila zvyku. Oči sa mi žiadalo mať zavreté a už som sa s nikým nechcela rozprávať. Ak som musela niečo povedať, obťažovalo ma to a tak som využívala iba jednoslovné vyjadrenia. Našťastie Lukáš vedel, že je to dobrý signál a tak to nebral osobne. Neskôr nám Veronika napustila vaňu a ponúkla mi, aby som skúsila kúpeľ. Bolo veľmi príjemné vstúpiť do vody, trochu ma celú nadľahčila a zahalila do teplého uvoľňujúceho objatia. V závere pôrodu s nami Veronika trávila už viacej času. Sedela v tichosti pri nás, občas predýchavala so mnou a veľa ma chválila a povzbudzovala. Občas na krátko popočúvala ozvy bábätka a vždy nás informovala, že je všetko, ako má byť. Lukáš mi ružovým olejom natieral a hladil chrbát a šiju a ja som sa opierala o kraj vane a cezeň Lukáša akoby objímala. Naraz mi prišlo veľmi nevoľno. Veronika mi rýchlo podala misku a zo mňa vyšla voda a zvyšky jabĺk, čo som zjedla po príchode. Potom sa mi uľavilo. Veronika nám vysvetlila, že je to v poriadku a dobrý signál: „Blížite sa do cieľovej rovinky.“ V tom čase som už veľmi cítila únavu. Sťahy boli tak silné, že som začínala mať pochybnosti o tom, či to môžem zvládnuť dotiahnuť do konca. Bolesť som vnímala veľmi intenzívne. Moje telo chcelo utiecť. Proste ujsť tej bolesti, už nemusieť zvládnuť ani jednu ďalšiu kontrakciu. Bola som úplne pohltená utrpením. Zabudla som aj, že rodím a že skutočne príde do našej rodiny nový život. Akoby sa to nikdy nemalo skončiť. Prišla kríza. Nahlas som zapochybovala: „Neviem, či to dokážem“ a slzy sa mi tlačili do očí. Veronika ma v tej chvíli uistila, že bábätko sa má dobre, všetko postupuje, ako má a že som už úplne na konci. „Nie je žiaden dôvod sa vzdávať. Tieto pocity patria k záveru pôrodu. Robíte to výborne, len pokračujte tak ako doteraz a o chvíľu budete držať v náručí svoje bábätko. Ak potrebujete plakať, tak to pokojne pustite.“ Predstava ako držím svoje dieťa, tá bolesť a jej slová: „Pustite,“ to všetko sa vo mne zlialo do prúdu sĺz, s ktorým odplávalo niečo, čo muselo odplávať a naraz som ucítila, že sa niečo zmenilo. Musím zatlačiť. Veronika potvrdzuje môj postreh. Sme na konci. Moje dieťa sa berie von. Chcem ho pustiť. Cítim obrovský tlak v panve, kontrakcie nasledujú jedna po druhej a sú dlhé a silné. V živote som nič tak ohromujúce nezažila, nič tak náročné a bolestivé. Odrazu však veľmi jasne cítim, pre koho tu som, pre koho sa toto všetko deje. Cítim, že dieťa sa priblížilo, akoby stálo priamo za dverami, ktoré som ja teraz mala otvoriť. Chvíľu sa zdráham. Kde vziať odvahu?! Kde vziať tú guráž?! Odhodlávam sa. Púšťam to. Púšťam všetku kontrolu a odovzdávam sa tlaku. Idem v ústrety tomu čo ma desí – tej bolesti, tomu pocitu že sa možno rozpadnem na dve polovice. „Nech sa stane, čo sa má stať,“ znie v mojej mysli. Odovzdávam sa novému životu, ktorý má prísť cezo mňa. „Buď umriem, alebo porodím.“ A ja som porodila! Objavili sa vlásky, temienko, hlavička a s ďalšou kontrakciou vykĺzlo moje dieťa z môjho lona. Otočila som sa chrbtom k vani a Veronika mi ho podala do náruče. V tej sekunde prestala akákoľvek bolesť, prestal čas. Bolo len tu a teraz. Spínač prepol do polohy „mama“ a ja som vedela, že viem a mám všetko, čo toto dieťa bude odo mňa potrebovať.
Cítim obrovskú lásku a silu. Lukáš nás zozadu objíma a šťastie z neho úplne žiari. Pobozká ma do vlasov a díva sa na náš poklad. Naše bábätko sa trošku mrví a hneď v prvých minútach krásne zružovie, kýchne si a krátko zastoná. Ešte som pred tým nevidela novorodenca, no intuitívne cítim, že je v poriadku. Pôsobí také silné. „Vitaj láska moja, ja som tvoja maminka,“ prihováram sa nášmu človiečikovi z mojej novej role. My sme to dokázali. Ja som to dokázala! Som tak šťastná, tak hrdá, tak vďačná. Cítim, že nás to s Lukášom veľmi zblížilo, zavŕšili sme spoločné dielo. Som tak rada, že tu so mnou bol. Nikdy by som mu nedokázala opísať tento zážitok. Neexistujú slová, ktoré by vystihli, aké ťažké a krásne zároveň to celé bolo. Som šťastná, že sme to prežili spolu ako rodina. Zmenila som sa. Je ťažké vysvetliť to, ale od momentu, kedy som porodila, som sa stala niekým iným. Už nie som tá, čo som bývala. To čo ma definuje, je teraz väčšie, hlbšie, silnejšie, schopné dať i obetovať život. Pôrod je vrcholovým zážitkom. Život a smrť sa v záblesku mihnú jedno vedľa druhého. Zdanlivo nespojiteľné sa v skutočnosti ukážu ako neoddeliteľné a spolu zanechajú hlbokú stopu v duši.
Nemám tušenia, ako beží čas. Lukáš sa pýta: „Čo vlastne máme?“ Nakukám medzi nôžky: „Je to dievčatko!“ Pomôžu mi presunúť sa na posteľ, ktorá je napolohovaná do polosedu, tak aby som mohla svoju dcérku dobre vidieť, držiac ju v náručí. Tu som porodila aj placentu a keďže ma to zaujíma, Veronika mi ju ukazuje a vysvetľuje, ktorou časťou bola otočená k bábätku. Je to ako hebký vankúšik, úžasný vynález! Placenta leží v miske na posteli vedľa mňa a dcérka je s ňou ešte stále spojená pupočníkom. Veronika sa nás pýta, či už môže pupočník odstrihnúť. Už pred pôrodom sme mali s Lukášom jasno v tom, že si prajeme, aby pupočník mohol dopulzovať. Keď som si predstavila, že som novorodeniatko a mám sa odrazu naučiť dýchať pľúcami, zatiaľ čo v nich môžem mať ešte zvyšky tekutiny a ocitla som sa v úplne inom svete, priala by som si na tento prechodný čas, mať ešte stále svoje spoľahlivé spojenie s mamou a tiež s kyslíkom. Pri pohľade na našu Šikuľku je jasné, že už dýcha sama a pupočník je už spľasnutý a biely – už v ňom nemá čo pulzovať, všetku krv si maličká vzala k sebe. Súhlasíme so strihaním. Niekedy v tomto čase nás prišiel navštíviť aj iný doktor, ktorý sa predstavil a povedal, že je neonatológ a rád by skontroloval dcérke tep a dýchanie. Radi sme súhlasili. Fonendoskop chvíľu zohrieval v dlani a až potom ho priložil k jej drobulinkému hrudníčku a chrbátiku. Aké ohľaduplné, pomyslela som si. Chvíľu počúva a ja zatiaľ stále držím Maličkú v náručí. Usmieva sa a vraví: „Všetko je, ako má byť.“ Pýta sa: „ Ako sa Maličká volá?“ S Lukášom sa na seba pozrieme a ja vravím: „Zuzanka.“ Prvýkrát zaznieva jej meno. Sladké vibrácie, ktoré tento zvuk vyvolal dosiahnu k mojim ušiam a i ja sama po prvý krát spoznávam identitu vlastnej dcéry. Zuzanka. Je už tak dlho so mnou a predsa sa zdá akoby vznikla len pred pár minútami. „Zuzanka je silné zdravé bábätko,“ hovorí doktor. „Ak budete súhlasiť, je toho viac, čo môžem skontrolovať. Rád by som ju ešte raz vyšetril, neskôr. Za dve hodiny by som prišiel znovu aj so sestričkou a spravili by sme aj meranie a váženie. Teraz vás už nebudeme rušiť.“ Samozrejme súhlasíme a ďakujeme mu za všetky dobré správy aj jeho úctu, ktorú nám ako rodičom preukazuje. Je jeden z prvých ľudí, ktorý nás spoznáva ako rodičov. My sme tí, čo sa staráme o blaho tohto dieťatka a vždy sa starať budeme. Niečo vo mne narástlo, keď sa ma pýtal na môj súhlas. V mojej mysli a v mojej duši sa odhaľujú nové priestory, ktoré patria ku mne – mame. Je skvelé mať takýchto podporných ľudí nablízku, keď vo mne ožíva táto nová rola.
Nasledujúce hodiny sme strávili s nahou Zuzankou na mojej hrudi. Veronika nám niekoľkokrát vymenila prikrývku, aby bola maličká úplne v suchu a v čistom. Hrejeme sa navzájom. Cítim jej zvláštnu sladkastú vôňu, vôňu nového života, nového človeka. Ešte nikdy som niečo také necítila. Veronika sa zatiaľ stará o všetky praktické záležitosti: kontroluje moje poranenia, vyťahuje z podo mňa zakrvácanú podložku, dáva mi vložky a jednorazové nohavičky a zakrýva ma perinou. Mám iba niekoľko menších natrhnutí a jednu oškreninu, šitie nie je potrebné. Zapáli nám novú sviečku v soľnej lampe. Vnímam to ako znak nového začínajúceho života. Vítame ťa všetci, Zuzanka naša milovaná!
Pokojne ležíš u mňa, zdá sa, že ma poznáš, keď si u mňa tak spokojná. I z teba je cítiť uvoľnenie a užívaš si túto pohodu a pokoj po toľkej námahe. Keď sa na teba dívam, i ja opäť a opäť pociťujem úľavu a uvoľnenie a znovu a znovu dokola si – akoby po prvýkrát – uvedomujem, že toto všetko je skutočné, že si naozaj tu, že som to zvládla a ty si už s nami a navždy tu s nami budeš. Ľúbim ťa akoby sme sa poznali večnosť. Konečne sa ťa môžem dotýkať, môžem ťa pohladiť a cítiť tvoju pokožku. Konečne viem, ako vyzeráš, aké to je privinúť si vlastné dieťa. Je to tak nádherné! S Lukášom sa na seba dívame, usmievame, sme tak šťastní a nadšení. Rozprávame sa o prvých dojmoch z pôrodu.
Naša maličká neskôr začne byť aktívnejšia. Zdvihla si hlavičku. Tomu ani nemôžem uveriť. Veď sa práve narodila a ona si zdvihla hlavičku a strká pästičku do pusinky! Občas otvorí očko a vyplazuje jazýček. Celá sa hmýri, asi už prišiel jej čas, prisať sa na bradavku. Posúvam si ju trošku nižšie, aby dočiahla. Trvá to ešte niekoľko minút, než si vyberie stranu a dotmolí sa hlavičkou k bradavke. Chvíľu striedavo oblizuje bradavku a svoju pästičku a odrazu nadvihne hlavičku a prisáva sa ako drak. Som na ňu tak pyšná, je tak šikovná a životaschopná. Dívame sa na ňu obaja, sme hrdí a šťastní. Nejakú chvíľu cucká a potom spokojne zaspáva. Cítim, ako mi dôveruje, aká je pokojná. Keď ju dlhšie sledujem, mám pocit, že je niekde veľmi ďaleko, jej duša akoby opäť bola v Nebi, zatiaľ, čo ja chránim jej telíčko. Počúvame jej dych a pohládzame ju po vláskoch a po ručičkách, ktoré si drží pritisnuté pri tele, ako keď bola v brušku. Je nám tak odovzdaná. Urobila by som pre ňu všetko na svete. Prekvapuje ma, že sa vôbec necítim unavená, myseľ mám úplne jasnú a moja pozornosť je upretá na naše dieťa. Nemôžem sa vynadívať.
Pôrod je obrovský zážitok. Bol pre mňa veľmi náročný, oveľa náročnejší, než som si predstavovala. No teraz, keď držím naše dieťa a dívam sa naň, mala by som chuť si hneď zajtra všetko zopakovať. Bol to bezpochyby jeden z najsilnejších – ak nie ten úplne najsilnejší – zážitok v mojom živote. S odstupom času úplne zabúdam na to, ako veľmi to bolelo. Akoby sa mi to vtedy iba zdalo, neviem si vôbec vyvolať ten pocit, keď som myslela, že umriem. Ostávajú iba nádherné spomienky, útržky pohladení, odovzdanosti, slov a pohľadov a to, čo sa dialo vo mne, ako som sa odhodlala darovať život i za cenu svojho. Vidím seba, ako beriem naše bábo do náruče, cítim tú nehu a silu, ktorá sa vo mne mieša nepoznaným spôsobom. Objavujem nového človeka, mňa, mamu vo mne, ktorá sa formovala už od čias hier s bábikami, ktorú doposiaľ stelesňovali iba túžby a fantázie. V ten Deň som sa zrodila spolu s mojim dieťaťom v novú bytosť.
