reklama

Prečo by som sa mu mala ospravedlniť?! - časť II.

Odpustenie je stav, ktorý dieťa dosiahne, keď sa zmierite. Ak ho budete pred zmierením žiadať o odpustenie, žiadate ho vlastne, aby vyriešilo celú situáciu aj za vás. Vymieňate si s ním rolu!

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Veľká scéna je už za nami

Došlo k veľkému konfliktu medzi vami a vaším dieťaťom, na nejakú chvíľu ste stratila schopnosť ovládať sa, kričala ste, možno ste ho necitlivo zdrapila a povedala zraňujúce slová. V prvej časti článku sme mali možnosť vcítiť sa do kože oboch aktérov preto, aby sme im mohli lepšie porozumieť. Čím lepšie rozumieme tomu, čo sa v nás odohráva, tým väčšiu šancu máme naše správanie korigovať. Platí to pre rodiča i pre dieťa. No dieťa má tú nevýhodu, že k tomu, aby porozumelo svojmu prežívaniu a emóciám potrebuje pomoc rodiča. Nestačí preto situáciu spracovať len pre seba (vyrozprávať sa kamoške a odpustiť si), treba myslieť aj na dieťa, ak chceme spoločne napredovať a nie dostávať sa do konfliktov častejšie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Čo sa stalo, už sa stalo... to už nezmeníme. No máme možnosť ovplyvniť dôsledky, ktoré to prinesie. Trochu zjednodušene povedané, keď vybuchne sopka, máme na výber jednu z týchto troch stratégií zvládania.

Obrázok blogu

1. Hranice sú dôležité, občas ich treba uchrániť aj tvrdou silou

Dieťa už neplače a znovu sa hrá. Vy ste už pokojná. Je to za vami, vydýchnete si. Ešte sa občas prihlási pocit viny, ale už mu nechcete venovať pozornosť, lebo viete, že to tiež nikam nevedie. Stalo sa. Bola by ste radšej, keby to s výchovou šlo ináč, ale asi to občas musí vyzerať aj takto. Život ide ďalej a zdá sa, že situácii je koniec – ale nie je, lebo ste ju neukončili. Sopečný popol ostal tam, kam dopadol. Dieťa je postavené pred priťažkú úlohu – spracovať tento zážitok bez pomoci.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nemusí mať vôbec jasno v tom, prečo sa tá situácia tak strašne vyhrotila. Rovnako ako mame, aj jemu pri určitej miere stresu prestalo myslieť, už nevnímalo čo mu hovorí ani či to dáva logiku. Je preto veľmi zmätené. Mama vraví, že ono je tomu na vine, no zároveň sa cíti zranené, teda mama niečo zavinila. Má v tom chaos a ako vždy, keď dieťa nevie, čo si má o niečom myslieť, príjme mamin pohľad za vlastný. Preto tak veľmi záleží na tom, čo v hneve povieme, či odmietame určité správanie alebo celé dieťa. Okrem toho, že si tým ničí vlastný sebaobraz, ostáva v ňom zbytkové napätie, ktoré sa môže kumulovať a neskôr rôzne prejavovať, ak sa tieto situácie opakujú často. Vzťah a schopnosť emočnej blízkosti sa mení. Ak je dieťa opakovane vystavené výbuchom zlosti, zhorší sa jeho poslušnosť a bude v ňom rásť agresia. Nájde si slabší objekt (napríklad mladšieho súrodenca, či zviera), kde ju bude môcť uvoľniť alebo sa bude (nevedome) mstiť rodičovi nepriamo pocikávaním, šuchtaním, dohánaním ho rôznymi spôsobmi do šialenstva. Keď sa táto špirála naplno rozbehne, je častokrát potreba odbornej pomoci, aby bolo možné vzťah vrátiť do normálu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

2. Hranice nie sú tak dôležité ako vzťah s dieťaťom a pokoj v rodine

Pocit viny prevládol, cítite sa hrozne. Sama seba máte tendenciu odmietať za to, čo ste spravila. Zlyhala ste vo svojich očiach. Máte veľký strach o blaho vášho dieťaťa. Ublížila ste mu. V budúcnosti môžete mať strach ísť do konfrontácie a udržať hranice, pretože sa bojíte opätovného zlyhania. Nechcete vidieť vaše dieťa trpieť, chcete mu dať dostatok slobody, tak podvedome povoľujete. Popolom si umažete tvár na znak prijatia viny. V horšom prípade postavíte dieťa do pozície, v ktorej by z vás ono malo vinu zmyť svojím odpustením. Chcete, aby ono za vás spravilo prácu na ceste k sebaprijatiu. Opäť priťažká úloha pre dieťa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pokiaľ rodič z akéhokoľvek dôvodu má často strach ísť do konfrontácie s dieťaťom, môže sa rovnováha vychýliť. Dieťa sa stáva mocnejším, pretože hranice cíti skôr rodič, než ono. Jeho správanie môže byť postupne viac problematické, pretože testuje pokiaľ až siaha jeho kontrola. Pocit slobody a rešpektu je pre dieťa a jeho vývin veľmi dôležitý, no je ťažké trafiť správny pomer vo vzťahu k hraniciam. V každom prípade však hranice sú potrebné, pretože vytvárajú pocit bezpečia. Svet je s hranicami predvídateľný a kontrolovateľný, preto je pre dieťa bezpečnejší. Mať moc nad rodičom a situáciou je pre dieťa priťažká úloha. Ak dieťa často atakuje hranice, mal by rodič zvážiť, či nejde o snahu primäť ho, aby ich už konečne stanovil pevne. Možno máte predstavu, že existujú iba dve cesty: cesta tvrdej ruky, ktorú odmietate a mäkká cesta. Pomôcť by určite mohlo vzdelávanie v oblasti rešpektujúceho rodičovstva, ktoré stavia na spolupráci a vzájomnom rešpekte a výrazne redukuje počet situácií, kedy sa hrá o moc.

3. Sebaprijatie a prijatie zodpovednosti za svoje činy

Cesta, pri ktorej je možné sopečný popol upratať je ospravedlnenie a zmierenie. Vychádza z predpokladu, že rodič i dieťa sú rovnako hodnotné bytosti, ktoré môžu robiť aj chyby. Sú schopní si ich priznať a spoločne hľadať cesty, ako zabezpečiť spokojnosť pre oboch. Na ospravedlnenie nie je nikdy neskoro, pretože spomienka na takúto udalosť zostáva v dieťati veľmi dlho. Ak ste už dosiahli tú mieru upokojenia, kedy sa vrátil rozum a schopnosť uvažovať a kedy opäť cítite k vášmu dieťaťu lásku a zatúžite po obnovení vzťahu, hneď vtedy choďte za ním a povedzte mu, čo cítite. Aby to nebolo pre dieťa zaťažujúce, môže to znieť nejako takto: „Zuzanka, je mi veľmi ľúto, že som na teba kričala a že som ti dala na zadok. Urobila som to preto, že som bola úplne zúfalá a cítila som sa bezmocná. Takéto správanie je však neprijateľné a nezaslúžila si si ho." Zostaňte v kontakte a dajte priestor dieťaťu. Pravdepodobne vyjadrí, aké to preňho bolo hrozné. Môže sa rozplakať. Ak sa chce objať, pritúľte si ho a povedzte napr.: „Muselo to byť pre teba hrozné, asi si sa aj bála. Veľmi ma to mrzí.“ Pokým dieťa prináša nové obsahy, dajte mu priestor a uznajte všetko, čo cítilo.

V tejto fáze platí úplný zákaz pre slovíčko „ale“ (Ale musela som to, lebo ty si...), ktoré vracia vinu na stranu dieťaťa. Teraz sa nerieši situácia a to, ako sa jej nabudúce vyhneme. Potrebujete sa uzmieriť a to sa nedá kombinovať. Ak riešite vinu, zmierenie nedosiahnete. Pokiaľ dieťa vyjadrilo všetko, čo potrebovalo, uvidíte, že sa mu uľavilo. Vtedy môžete pokračovať napríklad takto: „Chcela by som to medzi nami dať do poriadku. Chceš to aj ty?“ Môžete navrhnúť objatie, ako prejav toho, že je to medzi vami opäť v poriadku. To objatie si vychutnajte, dajte mu čas a cíťte, ako to napätie medzi vami odchádza preč a vracia sa ten dôverný pocit blízkosti. Vy ste ten, kto učí dieťa, ako sa môžu takéto situácie riešiť, ako dosiahnuť zmierenie. Vo vzťahu s ním, na rozdiel od dospelých, máte istotu, že vás neodmietne. Preto zbytočnú hrdosť odložte bokom. Deti majú schopnosť odpúšťať. No nemali by sme to od nich priamo žiadať. Odpustenie je vnútorný stav, ktorý dosiahne, keď sa zmierite. Ak ho budete pred zmierením žiadať o odpustenie, žiadate ho vlastne, aby vyriešilo celú situáciu aj za vás. Ale ono nevie, ako sa to robí. No vycíti, že neznesiete viac jeho trápenia a tak vám ho prestane ukazovať. V podstate si vymeníte role. Ono sa bude starať o vás a nie vy oňho.

Možno premýšľate, o akom starom dieťati hovorím. V akom veku majú deti schopnosť toto pochopiť a spolupodieľať sa na zmierení? Odpoveď je jednoduchá. Môžete to použiť hneď pri prvej a pri každej ďalšej podobnej situácii. Žiadne dieťa nie je príliš malé na to, aby dokázalo vycítiť ľútosť rodiča. Dokážu to už malé bábätká. Môžem sa s vami podeliť, hoci nie rada, so skúsenosťou s mojou dcérou.

Keď mala 10 mesiacov, prvý krát sa stalo, že som stratila nervy a dala jej jednu po zadku a nakričala na ňu. Po tom, čo sa odmietla vycikať na záchode, sa pocikala do nohavíc. Poznáte to, lenže vtedy mi to prišlo ako koniec sveta... Krátko na to šla spať. Vozila som ju vonku v kočíku a premietala si tú situáciu. Dcérke sa nedarilo zaspať. Keď som sa upokojila, zastavila som kočík a s nefalšovanou ľútosťou som jej povedala, že ma to mrzí atď. V desiatich mesiacoch nevedela ešte rozprávať a nedokázala ešte povedať, ako sa s tým má ona, ale pozorne ma počúvala celý čas a potom kývla hlavou a mrkla očami, ako sa robí na znak nemého súhlasu. Namiesto objatia dostala vtedy pohladenie a pusinku na čielko a o chvíľku už spala. To bola naša prvá skúsenosť s ospravedlnením a s tým zázrakom, ktorý dokáže spraviť pre vzťah.

Už ho mám na svojej strane

Obrázok blogu

Keď viete, že vaše dieťa je už pokojné, isté si vašou láskou, isté si, že hrubé zaobchádzanie si nezaslúži, môžete navrhnúť, aby ste našli spoločné riešenie pre podobnú situáciu, keď sa opäť vyskytne. Teraz ste obaja na jednej lodi, vy spolu, proti podobnej nepríjemnej situácii. Dieťa bude mať prirodzene motiváciu hľadať nejaké riešenia a pri vhodnej komunikácii má schopnosť uvedomiť si, kde samo prispieva k eskalácii konfliktu. Teraz je v pokoji a je schopné vás počúvať, vnímať argumenty a premýšľať.

Ak vás zaujíma, ako môže také spoločné hľadanie riešenia vyzerať, sledujte môj blog :) Teším sa na vás!

Janka, dobradula@gmail.com

Jana Petrášková

Jana Petrášková

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  5x

Žena, matka troch detí, ..., dula, členka Tímu krízovej intervencie Modrý anjel, ..., tanečnica a citlivá duša. Vždy ma bavilo pozorovať svet, ľudí v ňom, uvedomovať si, čo sa deje tu a teraz na rôznych úrovniach. A tak študujem, pozorujem a testujem svoje hypotézy. Celoživotne sú mojou srdcovkou tehotenstvo, pôrody a materstvo. Tým žijem a prispievam svojou kvapkou do mora. Možno v ňom už tiež plávate... Zoznam autorových rubrík:  PôrodNezaradenéVýchova

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu