Preto, že som porodila dieťa, zavreli ma do basy

Autor: Jana Petrášková | 15.3.2016 o 8:00 | Karma článku: 11,63 | Prečítané:  71676x

O 6:00 mi neónová lampa oslepí zrak, dvere do mojej izby ostávajú otvorené. „Odložte si hneď veci zo stolíka.“ Nikoho nezaujíma, že som len pred hodinou konečne zadriemala, kvôli neutíchajúcim bolestiam. Môj deň sa začal...

Moja dcérka sa narodila pred troma rokmi v pôrodnici na Antolskej v Bratisavskej Petržalke. Je to už dosť dávno, no stále si občas predstavujem, ako hovorím so sestričkami z oddelenia šestonedelia, kam zatvárajú matky s deťmi po pôrode – vraj pre ich dobro. Hovorím im, čo si zaslúžia počuť, hovorím im o mojich právach. Predstavujem si, ako si druhýkrát to a ono nenechám a potom sa vždy s hrôzou zastavím. "Nepredstavuj si to, lebo si to privoláš do života. Ty už predsa nikdy takýto nedobrovoľný pobyt neplánuješ absolvovať!" No neodchádza to, ani čas to nehojí...

Pred materskou dovolenkou som sa v Modrom anjelovi venovala krízovej intervencii a tak tuším niečo o traume a o tom, ako vzniká. Možno by vás zaujímalo, čo robí z nejakého zážitku traumatizujúci zážitok. Nie je to iba o tom, akú mieru hrôzostrašnosti má, ide aj o to, ako veľmi sa cítite v tej chvíli bezmocní. Ak plánujete porodiť dieťa v niektorej zo slovenských pôrodníc, pripravte sa na veľkú mieru bezmocnosti. Pripravte sa na to, že dobrovoľne vstúpite do mocensky nerovných vzťahov, kde sa na vás dívajú ako na poslednú v rebríčku. Práca upratovačky bude dôležitejšia ako vaša intimita a dôstojnosť.  Vaše bolesti a zraniteľnosť nebudú pre vás poľahčujúcou okolnosťou. Pravidlá a zaužívaný "systém" sú ďaleko dôležitejšie ako vaše priania a potreby. Vitajte v systéme, ktorý je bezohľadný k tomu, komu by mal slúžiť. Vitajte v pôrodnici, vitajte na oddelení šestonedelia.

Dajú mi vlastné dieťa, či nie?!

Moja dcéra sa narodila po 30-hodinovom pôrode. Po dvoch hodinách na sále, ktoré som strávila s manželom a dcérkou, ma sanitár previezol na izbu na odd. šestonedelia. Dieťa nemohlo ísť so mnou, lebo ho museli ošetriť sestričky. Žiadala som, aby mi ho hneď doniesli na izbu. Manžel odišiel domov, pretože by ho tam nepustili. Ocitla som sa na izbe o tretej ráno. Sestrička mi povedala, že nesmiem ani vstávať, ani si sadať a keď budem potrebovať ísť na malú potrebu, mám zazvoniť na zvonček a niekto mi príde pomôcť. Ležím a čakám, kedy mi donesú dieťa. Nikto mi nepovedal, čo s ním potrebujú robiť, čakanie sa mi zdá nekonečné a som bezmocná, pretože viem, že ak mi ho nedonesú, nemôžem si poňho ísť sama. Nesmiem predsa vstávať, to by bol poprask, nerešpektovať pravidlá hneď po príchode! Viem že prvú noc tu štandardne deti nechávajú v sesterskej izbe, takže skutočne neviem s akým rešpektom alebo nerešpektom k môjmu želaniu mám počítať. Zvoním teda na sestričku, ktorá mi vynadá, že ona nie je z novorodeneckého oddelenia, takže s tým nič nemá a nemám na ňu zvoniť. Ona je tu na starostlivosť o matku, takže ak nemám zdravotný problém, nemám ju obťažovať. Skutočne prívetivé oboznámenie s ďalším pravidlom, ktorému sa treba prispôsobiť. Dcérku nakoniec dovezú v malej postielke na kolieskach, zaparkujú vedľa mojej postele a vysvetlia mi, že jedine tam je v bezpečí a mala by tam tráviť ideálne všetok čas mimo dojčenia. Ja si ju chcem vziať k sebe, tešiť sa z nej, vítať ju a dávať jej pocit bezpečia pritúlenej k mojej hrudi. Počkám kým sestrička odíde, aby som sa vyhla potenciálnemu konfliktu a keď zavrie dvere, požiadam susedku na izbe, ktorá už má dovolené sa hýbať, aby mi ju podala do postele. No začína mi byť jasné, že svojím správaním sa dostávam na tenký ľad a niekomu sa to nemusí páčiť.

Dobré ráno v base

O šiestej ráno sa otvoria dvere na našej izbe, nejaká žena oznámi, že je ráno, zapne neónové svetlá v celej izbe a káže nám hneď odložiť veci zo stolíka, lebo príde upratovačka. Som trochu v šoku, práve sa mi podarilo zadriemať. Pri pôrode sa mi posunula kostrč a bolí ma tak strašne, že chodím - s prepáčením - ako pokakaná, sedieť nemôžem a žiadna úľava sa nedostaví ani v polohe ležmo. Neviem preto spať a cítim sa fyzicky veľmi nepohodlne a vyčerpaná. Po pôrode som sa ešte poriadne nevyspala a dojčím sediac na jednej polke zadku. Budíček o 6:00 hod. a ešte k tomu z dôvodu odloženia vecí zo stolíka mi preto príde bezcitný. S bolesťami vstávam, odkladám veci a čakám ešte dlhé minúty, než upratovačka príde. Okolo siedmej začína skutočný život, meranie teploty, vizita a po nej ďalšia vizita s primárom.

Nekrvácajte do postele

Každý deň si vypočujem, že si mám dávať pozor, aby som nezakrvácala plachtu a perinu. Mám vlastné podložky do postele, ktoré tomu majú zabrániť. No nekrvácajte, keď máte silnú menštruáciu, máte zákaz dať si spodné nohavičky a tak len držíte medzi nohami hrubú vložku. Keď sa potrebujete v posteli otočiť, musíte dávať pozor, či sa podložka nezosunula. Nech sa budete akokoľvek snažiť, niekoľko fľakov určite urobíte. Reakcia bude pohoršenie, znechutenie. Prepáčte, ale nie je toto šikana? Čo iného čakajú na odd. šestonedelia? Ženy po pôrode krvácajú. Robia to všetky, nie len tie nespolupracujúce! Lekári sa vraj neradi pozerajú na špinavé prádlo. Takže vždy, keď má byť vizita, steliem si paplón a hľadám nejakú stranu, ktorá ešte nie je krvavá. Pochopila som, všetko tu musí dobre vyzerať. Poriadok na stole, čistý paplón, aby sa doktorovi dobre pracovalo. O mňa tu až tak nejde, panuje tu jasná hierarchia a ja som na spodku rebríčka.

Nesmiete stáť a chodiť s dieťaťom na rukách

Ako na každé pravidlo, aj na toto je dôvod s ktorým nemôžete polemizovať. Mohla by som predsa odpadnúť a dieťa by spadlo na zem. V podstate ho stále ohrozujem. Keby bolo so mnou v posteli, keby som ho nosila, to všetko ho môže zabiť. To je message, ktorý opakovane dostávam. Keď poruším pravidlá, ktoré majú moje dieťa predo mnou chrániť, nikoho nezaujíma v akej som situácii. Nikoho nezaujíma, že ho nosím, lebo ho neviem inak upokojiť. Nikoho nezaujíma, že keď sa dá, tak ich pravidlá dodržiavam. Šla som si takto s dieťaťom na rukách po radu, čo mám robiť. Skôr než som stihla niečo povedať, mi sestrička vynadala, že ona nepôjde kvôli mne do basy a kričiaca mi nakázala, aby som jej dieťa dala a šla si po voziacu postieľku. Bála som sa jej, no nedala som jej ho. Tá žena potrebovala pomoc viac ako ja.

Mamičky, je čas na jedenie

Raňajky, obedy a večere sa podávajú v malej jedálni na chodbe. Každá mamička si dovezie svoje dieťa v postieľke, zaparkuje si ho, sadne si alebo postojí, ak sedieť nemôže. Zje si jedlo, tanier dá na zberné miesto a môže ísť so svojím vozíčkom naspäť. Odvoz použitého riadu má samozrejme tiež svoje pravidlá, preto sa vás nikto nepýta, či sa vášmu dieťatku práve podarilo správne prisať na prsník a konečne pije. Všetko „nepodstatné“ odložíte a bežíte vyhovieť systému, aby ste niekomu neskomplikovali jeho náročnú prácu. Alebo, ak ste v krízovej situácii, ako ja v deň, keď sa malo rozhodnúť, či nás pustia domov, vyjdete z izby, plný tanier dáte na zberného miesto – aby vám nikto nerobil problémy a vraciate sa dojčiť. Ak vaše dieťa nezačne priberať na váhe, ostávate v tomto väzení ďalší deň. Čo tam po jedle. I tak vám tu s obľubou podávajú všetko, čo nesmiete jesť. Pomaranče, jahodový jogurt, kelový prívarok, vyberte si... diéta pre dojčiace matky neexistuje.

Myslela som si, že so systémom vybabrem

Po dvoch ránach, bezcitného budíčka kvôli upratovaniu vecí zo stolíka, som si  večer všetko preložila na parapetnú dosku, aby som ráno nemusela v bolestiach vstávať z postele kvôli takej hovadine. Viete, čo sa stalo? Práve v ten deň sa stolíky neumývali, ale zato som musela okamžite vstať a odložiť veci z parapety, lebo to tam nepatrí a nesmie sa tam nič dávať, lebo: “Ako by to tam potom vyzeralo?!“  A zhodou náhod sa v ten deň utieral prach práve z parapetnej dosky. Nech sa snažíte akokoľvek, vždy ste za blbú a radi vám to dajú pocítiť. Pretože predsa nie ste schopná dodržať tak primitívne pravidlá?!

Anjel v pekle

Moja dcéra mala ťažkosti s prisávaním na bradavku. Stále sa odpájala a nevedela poriadne cucať. Nemala som žiadne skúsenosti s dojčením a tak to bolo pre mňa skutočne náročné. Po troch dňoch sme zistili, že ona skoro nič nevypije aj keď mliečko mám, lebo iba "dudluje" a neťahá poriadne. Ako sa na to prišlo? Našla sa jedna jediná skvelá sestrička Mária Lazebníková, ktorá si dala tú námahu, aby s nami dlhšie posedela a pozrela sa, čo moje dieťa na prsníku vlastne robí. Opakovane ju pomohla priložiť, stimulovala ju k lepšiemu satiu a ukázala mi, ako je v tomto čase najlepšie ju prikladať, aby dokázala bradavku vziať do pusy. Vzala ju prevážiť, či niečo vypila. Pomohla mi viackrát a som jej za to nesmierne vďačná. V tom pekle neochoty bola jediná skutočná pomoc a jediná si získala moju dôveru. Pomohla mi zvládnuť krízu, keď som mala pocit, že sa nedokážem o malú postarať a všetko to potláčané zúfalstvo, ktoré som v sebe dusila, aby som na niekoho nebola nepríjemná a ten sa mi nepomstil, sa pretavilo v pocit straty kontroly a beznádeje. Bola pri mne, počúvala ma, povzbudila. Postrážila mi dcérku na pár hodín v noci, aby som mohla aspoň chvíľu spať a mala mliečko. Vzala si ju na ruky a vypĺňala s ňou papiere.

Mamička, vy sa dosť nesnažíte!

Keď som primárovi hovorila, aká je výnimočná, zmietol to blahosklonne s tvrdením, že všetky sú výborné. Dodnes ľutujem, že som mu nepovedala, aké výborné sú. Ostatné sestričky mi síce tiež niekoľkokrát pomohli priložiť dcérku na prsník, no po pár sekundách, odchádzali a keď sa dcérka vzápätí pustila, bola som zase tam, kde predtým a nemohla som už ani opäť žiadať pomoc. Zvyčajne sa tvárili, že sa ja málo snažím. Neviem, čo si mysleli, že celé dni robím. Pijem mojito a čítam ženské klebetníky?

Bola som fyzicky aj psychicky veľmi vyčerpaná, nevyspatá, no aj tak som všetko dávala svojej dcérke, nehľadiac na bolesti. Robila som, čo som len vládala, pre tú lásku, ktorú som k nej cítila, bola som ticho, keď boli na mňa sestry nepríjemné, potláčala som svoje potreby, aby som vyhovela systému a to všetko pre to, aby sa mi niekto nepomstil na mojom dieťati. A niekto sa tvári, že sa dosť nesnažím?! Zraňujú vás na najcitlivejších miestach a vy viete, že brániť sa silou nie je dobrý nápad. Nie je toto bezmocnosť?!

Dieťa patrí nemocnici

Kľudne vám ho vezmú bez vášho vedomia na bolestivé vyšetrenie – vaša chyba, že ste boli práve na záchode  - pýtať sa vás podľa ich pravidiel nemusia. Keď chcete svoje dieťa doprevádzať, povedia, že nesmiete. Prvý deň po návštevných hodinách som si všimla, že dvere na oddelenie nie sú zamknuté. Akosi som predpokladala opak, čo je vlastne šialené. Opýtala som sa sestričky, či sú dvere vždy otvorené a ona, že áno. Hovorím, takže to môžem kedykoľvek odísť. A ona na to: “Áno, ale bez bábätka!“  Ten víťazoslávny tón sa nedal nepočuť. Oni vedia, že majú nad vami moc, respektíve, že si ju umelo vytvárajú a evidentne sa im to páči. Takže som tu rukojemník a keď sa týmto ľuďom nebudem páčiť, môžu mi to tu poriadne osoliť. Netvrdím, že by to niekto urobil, ale celý čas som tam žila s týmto pocitom. Nemáte tam žiadne práva, na vaše potreby sa neprihliada, očakáva sa, že sa prispôsobíte a budete vďačná a ideálne nebudete nič chcieť. Počula som, že sa stalo, že nejaká žena sratila nervy a kričala na personál v nejakej pôrodnici. Dostala sa na psychiatriu a bola separovaná od svojho dieťaťa. Skúmal niekto, či náhodou nemala na taký hnev oprávnený dôvod?!  Vaše požiadavky sú vždy neoprávnené a musíte byť vďačná, ak vám niekto blahosklonne pomôže. Tá atmosféra moci a bezmoci, popierania rodičovských práv vytvára strach. Inak schopná, sebavedomá žena, tu nie je schopná sa vymedziť. Neviete s kým hovoríte a aké právomoci ten človek má. Neviete na základe čoho sa prepúšťa domov, neviete, kto o tom rozhoduje. Neviete, koho si nesmiete pohnevať a tak znášate všetko od každého.

Mám strach akokoľvek sa vymedziť

Keď sa moja dcérka mala prvýkrát kúpať, sestrička pripravila vodu a dovolila (!) mi umyť vlastné dieťa. To som mala výnimku, lebo inak sa môžete prvýkrát len pozerať. Ja som cítila, že tá voda je príliš horúca, pálila aj mňa na ruky. Čo to muselo byť pre moje dieťa bolo zjavné. Jačalo. Podotýkam, že doma pri kúpaní už nikdy neplakala. Vedela som, že chyba je v tej vode, no bála som sa na to upozorniť. Čo ak mi potom povie, že si ju nemôžem ja umyť, čo ak sa urazí a nejako sa to vypomstí na mojom dieťati? Nemala som odvahu pokúšať konflikt. Ona predsa kúpe deti každý deň, všetky pri tom jačia, tak, čo ja o tom viem. A tak som obárala svoje trojdňové bábätko. O takom veľkom strachu hovorím...

V noci sa neváži

Noc pred možným prepustením na slobodu stálo všetko na tom, či sa podarí malú nadojčiť, aby navážila viac, ako pri spomínanom kúpaní. Keďže sme s tým mali problémy, dala som do toho všetko a v noci som ju po kojení chcela odvážiť, aby som tušila, či sa to podarilo. Poslušne som viezla svoj vŕzgajúci vozík do sesterskej izby, požiadať ich, aby mi ukázali, ako tá váha funguje, lebo to bol veľmi starý typ so závažiami a nevedela som, či tam treba niečo nastavovať a ako odčítam výsledok. Sestry spali, zobudili sa ako pristihnuté pri niečom zakázanom a hneď som si to aj zlizla. Neviem, asi nemajú spať v službe, hoci mne to nevadilo, keď nemajú práve robotu. No v každom prípade mi hneď jedna vynadala, že čo budím všetky mamičky s tým rachotavým vozíkom, že tu s tým v noci jazdiť nemôžem a mám sa vrátiť do izby. Vravím, že váha je cestou do izby, tak už tak či tak budem rachotiť, tak či mi to môže ukázať. Ona vraví, že v noci sa neváži. Ja na to, že to potrebujem, lebo neviem, či malá saje a zajtra nás majú prepúšťať. Ona na to, že ona má veľa práce a na toto nemá čas. Áno, to povedala sestrička, ktorú som vyrušila zo spánku! Tak sa pýtam, či je to nejako zložité, že ju to zdrží. Ona, že áno. Tak som sa vrátila do izby bez váženia. Nasledujúci deň mi sestrička Majka ukázala, aké zložité to bolo. Položila dieťa na váhu a hneď videla výsledok. Takže nie, „Nie všetky sestry sú výborné, pán primár.“

Otecko nie, ale fotografka na oddelenie smie

Návštevné hodiny sú od tretej do piatej. Môžete vyjsť na chodbu a stretnúť svojich blízkych. Dieťatko však zaparkujete v izbe s presklenými oknami, aby si ho rodina mohla pozrieť. Otec ho nesmie mať na rukách, lebo by a predsa nakazilo, takto je dobre chránené. Môže si ho odfotiť cez sklo a doma sa vytešovať. Ak vaše dieťatko plače práve počas návštevných hodín, lebo nechce byť samo v postieľke, máte dve možnosti. Necháte ho plakať, alebo pošlete návštevu domov. Alebo ho dáte do sesterskej izby a neviete o tom, že plače. Možno si ho niektorá vezme na ruky, možno mu dajú glukózu, aby nerobilo krik. Možno ho nechajú plakať. Spoľahnite sa na nich, veď sú tu pre vás. Prečo máte strach ho tam nechať? S tou glukózou som to videla na vlastné oči. Sestrička nemala zábrany urobiť to cudziemu dieťaťu v mojej prítomnosti, lebo svojím plačom znemožňovalo vyšetrenie sluchu mojej dcéry. Fakt nebola iná možnosť? Naozaj sa to smie? Ak potrebujete pomoc, nepustia za vami ani manžela ani laktačnú poradkyňu. V hygienických dôvodov a aby nerušili ostatné mamičky. Ale fotografka, ktorá ponúka svoje služby  sa tam dostane. A dokonca poisťovacia agentka! Jedna zo sestier dohadzuje niekomu biznis. Prišla za mnou, netradične milo sa ma opýtala, ako sa mám a pochválila mi bábätko. Bola to tá istá, čo ma hneď prvú noc sfúkla, že ju nemám obťažovať zvonením. Teraz sa tvárila, že sme najlepšie kamošky. Chvíľu to bolo príjemné, konečne niekto milý. No potom začala, či už som uvažovala o poistení pre maličkú a bla bla a že si zapíše moje číslo a niekto sami ozve. Nemala som o nič také záujem, no opäť som sa bála, či náhodou táto nerozhoduje o prepustení a tak som jej ho radšej dala. Odvtedy bola na mňa úlisne milá vždy, keď ma videla. Pár týždňov po pôrode mi zavolala poisťovacia agentka a keď som jej povedala, že si neželám, aby ma kontaktovala a že si myslím, že je nehorázne, ako jej dohadzujú klientov a mala by zvážiť, či je to vhodné, hovorí, že: “Veď vy ste nemusela dať svoje číslo.“ Nikto vás nenútil. Keď ste vy a vaše dieťa rukojemníkom a ani neviete presne koho, nemusí vás nikto priamo nútiť.

Veď som mohla odísť na reverz...

Áno, je aj taká možnosť. No ako by to v realite vyzeralo? Ako to zvyčajne vyzerá? Ak žena vyjadrí nespokojnosť so starostlivosťou, nebude ju nikto s pochopením počúvať, na to môže rovno zabudnúť. Môže povedať, že odchádza bez vysvetlenia dôvodu, no vypočuje si, že ohrozuje seba i dieťa. Zdravotníci nemajú ani počas pôrodu zábranu povedať matke, či chce svoje dieťa zabiť a že jej umrie, keď nebude spolupracovať so systémom. Budú sa jej vyhrážať sociálkou a je možné, že ju skutočne nahlásia a ona bude mať ďalšie stresy namiesto pokoja s dieťatkom. Tomu, kto bol doposiaľ ten mocný sa vaša rebélia nebude páčiť. Nikdy sa im nepáči, keď chce niekto odísť. Nikdy to nejde hladko. „V poriadku, je to vaše plné právo. Prosím podpíšte nám tento papier, aby sme boli chránení. Dovidenia, všetko dobré vám želáme.“ Nič také. Čakajte skôr drámu. A tak sa málokto k tomuto odhodlá, pretože posledné, čo po pôrode chcete a na čo máte silu, je s niekým bojovať. A tak si poviete po miliónty raz, že to ešte vydržíte pre dobro dieťatka a potom na to všetko rýchlo zabudnete. Lenže nezabudnete.

Trauma z pôrodu? Je to možné?

Väčšina žien má nejaké emočne bolestivé spomienky na „starostlivosť“, ktorú dostala počas pôrodu alebo na oddelení šestonedelia. Aj po desiatkach rokov sa vracajú ku konkrétnym scénam, ktoré pociťovali ako ponižujúce alebo inak zraňujúce a všetky majú jedno spoločné. V tej chvíli boli bezbranné voči systému, ktorý mal nad nimi moc. Boli bezmocné a preto si tieto zážitky nesú ako traumu. Jedni o tom túžia hovoriť a uľaví sa im, keď sa dozvedia, že nie ony boli tie divné, ale systém bol a je chorý. Iné nechcú spomínať, považujú pôrod za nutné zlo, ktoré bolo treba pretrpieť a viac sa k tomu nechcú vracať. No v duši si nesú tie isté rany, nemajú ich o nič viac spracované. Keď sa dnes ozvete a poviete svoj príbeh a svoj pohľad a pripomeniete svoje potreby, bude to mnoho ľudí považovať za preháňanie, precitlivenosť a nevďačnosť. Opäť budete vy tá divná, čo nechápe, aké to bolo pre ňu dobré, čo je neprispôsobivá a nevie vydržať trošku nepohodlia pre zdravie seba a svojho dieťaťa.

Nabudúce inak

Ak budem ešte niekedy rodiť, tak nie na Slovensku a prvé dni po pôrode chcem stráviť v kruhu svojej rodiny, kde mi ochotne pomôžu, kde skutočne záleží na mne a dieťatku, nie na systéme a pravidlách. Už nikdy sa nechcem cítiť bezmocná len pre pohodlie niekoho iného. S ochotnou pôrodnou asistentkou, gynekologičkou a pediatrom je možné byť aj doma zdravotne v bezpečí. Doma ma môže kedykoľvek navštíviť laktačná poradkyňa a skutočne pomôcť. Budú to ľudia, ktorých si ja vyberiem a ktorým budem môcť dôverovať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?