6 pilierov vzťahového rodičovstva - časť II.

Autor: Jana Petrášková | 20.11.2015 o 12:00 | Karma článku: 4,38 | Prečítané:  959x

Pokračovanie článku o tom, akými princípmi sa riadi vzťahové rodičovstvo - prístup k výchove vychádzajúci z potrieb dieťaťa. Keď manželia Searsovi prvýkrát popísali tento prístup, urobili veľmi veľa pre nás aj naše deti.

V predošlej časti sme hovorili o tom, že puto s dieťatkom môžeme smelo budovať už počas jeho pobytu v brušku, o tom aké dôležité a jedinečné je prvé priloženie dieťatka koža na kožu k matke hneď po narodení a o tom, že dojčenie nie je iba o kŕmení. Ostávajú nám ďalšie tri piliere kontaktného rodičovstva, voľne prevzaté od manželov W. a M. Searsových, amerického pediatra a zdravotnej sestry, ktorí sami vychovali deväť detí. Poďme na to.

Ako opička na tele matky

Nosené na rukách v náruči, v šatke alebo v nosiči sa dieťatko cíti byť v spojení s matkou, cíti sa byť v bezpečí a preto dokáže oveľa lepšie vnímať okolité prostredie a učiť sa. (Stres je prekážkou v učení a to aj u dospelého človeka.) To, že sa dieťa pýta na ruky neznamená, že sme si ho tak naučili. Byť blízko pri svojej mame  je vrodená potreba dieťatka a ak pôjdeme proti nej, pôjdeme proti budovaniu puta.S dieťaťom, ktoré máme napr. v šatke sa viac rozprávame, viac mu vysvetľujeme a ukazujeme svet, zažije oveľa viac, ako položené v kočíku, ľahko sa upokojí a dlhšie spí, pretože pritúlené k mame cíti ten pocit správnosti, ktorý pozná z bruška.Pri nosení dieťatko tiež pohupujeme, čím sa buduje jeho zmysel pre rovnováhu a opäť mu tým prinášame zážitok podobný zážitkom z bruška. Kolísanie, podobne ako dojčenie nemá byť jediným spôsobom, ako dieťa upokojiť, no je pokojne možné, že na isté obdobie to tak bude.

Nosenie je náročné na chrbtové svaly, no v šatke alebo v nosiči je dieťa uložené symetricky a navyše obe ruky ostávajú voľné, čo má veľké výhody oproti noseniu na rukách.
Stretávam sa aj s tým, že nosenie je vnímané ako kult a ženy ktoré nepoužívajú šatku alebo nosič, sú považované za horšie matky. Naozaj nie je žiaden problém, keď používate aj kočík. Vždy sa dá nájsť miera, ktorá vám vyhovuje a zároveň sebe aj dieťatku môžete dopriať pocit blízkosti.

Pohľad na dieťatko spiace v kočíku je krásny. No pohľad na vlastné bábätko spiace a pritúlené na moju hruď v šatke ma dokázal napĺňať tak veľkou nehou a láskou... akoby mi bolo dovolené nazrieť do vlastného tehotného bruška a vidieť ten zázrak...

V noci ma neopúšťaj!

Ak dieťatko potrebuje blízkosť matky počas dňa, nie je dôvod, aby to tak nebolo aj v noci. Prvé mesiace dokonca ani nerozlišuje medzi dňom a nocou, všetko sa odohráva v individuálnom rytme dojčenia, prebaľovania a spánku. Postupne sa dieťatko učí uviesť svoju nervovú sústavu do kľudu a dostať do spánku, do hlbšieho spánku. Jeho jedinou úlohou súvisiacou s pudom sebazáchovy, je ustrážiť, aby sa od matky príliš nevzdialilo, tzn. overovať si, či je stále nablízku. Ak spí blízko svojej mamy a môže sa jej dotknúť, cítiť jej vôňu, môže sa prisať na prsník, ľahko vie, že je v bezpečí a môže dôverovať, že spánok je tiež bezpečný stav. Matky malých bábätiek majú spánok plytký (čo je spôsobené hormónmi a zaručuje to, že dieťatko nepriľahnú) a tiež majú neustálu potrebu kontrolovať, či je dieťatko v poriadku, či dýcha, či mu je teplo a podobne. Je to tiež inštinktívna potreba, prejav vrodenej schopnosti vytvárať väzbu na dieťa. Podobne to má aj dieťatko a nemá zmysel ho učiť na samostatné spanie, keď na to nie je zrelé. Neskôr k tomu samo dospeje a ušetríme jemu aj sebe stres. Samozrejme nie zadarmo. Ak rodič hľadá to, čo najlepšie vyhovuje jeho dieťatku, zistí koľko vzdialenosti a koľko blízkosti potrebuje počas dňa aj počas noci. Aj v tomto je každé dieťatko iné.
Podelím sa s vami o vlastnú skúsenosť s hľadaním tejto vzdialenosti.

Keď sa mi narodila dcéra, cítila som ako správne, že bude s nami v posteli. Môj muž s tým tiež súhlasil. Po niekoľkých týždňoch sme však zistili, že lepšie spí s nami v miestnosti ale v kočíku. Dôvod bol prozaický. Vždy keď sa začala mrviť, snažili sme sa predísť tomu, aby sa zobudila nejakým pohladením, dotykom a tým sme ju zobudili. Keď bola v kočíku, nikto takúto potrebu nemal a dieťa –nerušené - spalo lepšie. Takto spala asi pol roka, potom s nami v posteli, keď sa dojčila v noci každú hodinu a neskôr sme jej urobili postieľku zarovno s našou, aby sme mali všetci dostatok miesta. 
Ako to túžite mať vy?

Mami, nesnažím sa nad tebou vyhrať, skutočne ťa potrebujem

Deti vždy dávajú najavo, keď niečo potrebujú. Častokrát plačom, ale pozorná matka si všimne, že plaču predchádza mrvenie, mravčanie, mračenie, naťahovanie ručičiek, volanie a podobne. Malé bábätká rozlišujú iba stav pohody a nepohody – ešte nevedia, že to je hlad, smäd, únava, predráždenie podnetmi a pod. Ak si majú vybudovať dôveru v matku a prostredníctvom nej aj k svetu a ak chceme, aby verili, že oni ovplyvňujú svoj život a že má zmysel sa snažiť – máme jedinú možnosť – reagovať bezodkladne na ich plač a iné prejavy. Treba úplne zabudnúť na to, že by nás mohli chcieť manipulovať. Do prvých narodenín nie je možné dieťa rozmaznať a dieťa nie je schopné „zneužívať“ rodiča. Odmenou za včasné reagovanie je spokojné dieťa, ktoré plače menej, nie viac – ako sa mnohí obávajú. Spokojné dieťa dobre prosperuje. Všetci už dnes vieme, že častý stres má negatívny dopad na imunitu a narúša schopnosť učiť sa novému. Rovnako to platí u bábätiek ako u prepracovaného manažéra. Dôležité však je nemyslieť si, že viem lepšie, čo moje dieťa potrebuje, ale skúsiť sa na každú situáciu pozrieť z jeho pohľadu a tak hľadať, čo môže za jeho nespokojnosťou byť. Jeho potreby -  hoci sa nám môžu zdať detinské – sú preňho rovnako dôležité ako tie naše pre nás. Navyše deti zažívajú veľa frustrácie už len z toho, že sú v mnohých situáciách bezmocné. (Viac o potrebách dieťatka si môžete prečítať v predchádzajúcej sérii článkov  na mojom blogu -  Ako si vybudovať pevný vzťah s deťmi bez rozmaznávania? I. až III.)

Rovnováha a hranice 

Starostlivosť o bábätko je fyzicky aj emocionálne veľmi náročná. Najmä rodičom, ktorým veľmi záleží, aby všetko urobili správne a ktorí majú na seba vysoké nároky, sa prirodzene stane, že si nevytvoria včas cesty, ktorými môžu dočerpávať energiu a udržiavať partnerský život. Je potrebné ostať v kontakte so svojimi pocitmi, vnímať aj seba a svoje potreby a na základe nich postupne hľadať hranice. Je nevyhnutné priznať, keď nevládzem, požiadať o pomoc skôr, ako mi starostlivosť o dieťatko tzv. prerastie cez hlavu. Vraví sa, že lepšie je dieťatku u spokojnej babičky, ako u nervóznej mamičky. Ak máte s dieťatkom bezpečné a silné puto, poznáte dobre jeho potreby a viete u koho mu je dobre, ľahšie nájdete vhodné riešenie pre situácie, kedy je treba zapojiť ďalšiu osobu.

Najťažší súper – vlastné pochybnosti

Každej – aj tej najláskavejšej mamičke – niekedy dôjdu sily, môže sa cítiť prázdna, unavená, je predráždená a stráca trpezlivosť rýchlejšie, ako bola zvyknutá. Deje sa to opakovane, zvlášť pri prekonávaní chorôb, rastových skokov, bolestiach spojených s rastom zúbkov, keď sa dieťa naučí hovoriť “nie“ a stane sa to jeho obľúbeným slovom atď. Často to so sebou prinesie pochybnosti o tom, či robíme správne, či by teraz už dieťa nemalo byť samostatnejšieje, či máme uňho dostatočný rešpekt. Občas akoby sa deti vyvíjali opačným smerom. Už zaspávali samé a zrazu s tým potrebujú pomôcť; už sa v noci budili iba dva krát a teraz opäť každú hodinu; už sa mesiac nepocikávali a teraz opäť každý deň periete pocikané šaty. Takých príkladov by sa našlo mnoho, iste by ste vedeli dopísať ďalšie z vlastných skúseností. Práve pochybnosti o tom, či robíme správne nám odoberajú veľké množstvo síl, odrazu tu nie sme pre dieťa tak ako doposiaľ, niekde vo vnútri jeho potrebu odmietame ako neoprávnenú. Vo vnútri sa deje boj, ktorý nás okráda o energiu.

Ja osobne sa považujem za zástankyňu rešpektujúceho prístupu a cítim to tak z hĺbky duše – som presvedčená o tom, že s deťmi má byť zaobchádzané s rešpektom už od narodenia a že v prvom rade majú dostať možnosť pripútať sa a až potom osamostatňovať. No ani mňa pochybnosti neobchádzajú, občas naozaj potrebujem podporiť. Rešpektujúci prístup k deťom máme len zriedka možnosť niekde pozorovať, málo o ňom vieme a hlavne zažité v podvedomí máme niečo iné. My sme boli vychovávaní autoritatívnym štýlom, kde sa bežne využívala moc rodiča nad dieťaťom, vyvolávanie pocitu hanby, strachu a neoprávnenosti bolo štandardným výchovným nástrojom. Smutno – krásne to ilustruje tento príklad: Jedného dňa som svojej deväť mesačnej dcére vo vypätej situácii povedala: „Zase sa chceš hádať?!“ Vyšlo to zo mňa skôr, ako som si uvedomila, aká absurdnosť to je. Každá sme chceli niečo iné, to však ešte neznamenalo, že sa niekto chce hádať! No z fleku som na ňu hodila vinu.

Ak sa rozhodnete plávať v „rešpektujúcich“ vodách, budú to úplne nové vody, nepoznané a občas sa budete cítiť ako exot. Jedni nad vami budú krútiť hlavami a iní vás obdivovať. Podstatné bude, ako pevne veríte, že to má zmysel a koľko podpory pre seba dokážete získať. Práve z tohoto dôvodu som začala písať aj tento blog. Aby bolo ľahšie získať informácie a urobiť vlastné rozhodnutia o tom, akými rodičmi chceme byť. Rešpektujúci prístup sa netýka iba napĺňania potrieb, ide aj o formu komunikácie a vychádza z určitých presvedčení. V budúcnosti si o ňom určite napíšeme viac aj konkrétnych príkladov zo života.

Vzťahové rodičovstvo a rešpektujúci prístup zväčša sami prinášajú veľa dôkazov o správnosti vašej cesty, no prídu aj situácie, kedy vám bude ťažko a budete sa potrebovať poradiť. Oslovte ľudí, ktorí zmýšľajú podobne a majú s rešpektujúcim prístupom skúsenosti. Porozprávajte sa s partnerom, priateľkou či iným poradcom. Pomôže vám to utriediť si vlastné pocity, presvedčenia, vypustiť nahromadené frustrácie a s čistejšou hlavou hľadať aj iné vysvetlenia pre zmenu v správaní dieťatka.

Materstvo je cestou. Ak sa deťom priblížime, môže byť cestou k väčšej sebadôvere, k väčšej láske i sebaláske. 

Janka Petrášková, dobradula@gmail.com

Odporúčaná literatúra:
1)  Kontaktní rodičovství, W. Sears, M. Searsová. Argo, 2012

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?