Ako si vybudovať pevný vzťah s deťmi bez rozmaznávania? III.

Autor: Jana Petrášková | 2.11.2015 o 11:00 | Karma článku: 7,11 | Prečítané:  1975x

Posledná časť článku o tom, prečo deti plačú a o rešpekte, ktorý si zaslúžia už od narodenia - alebo aj skôr.

Všetko príde v pravý čas

V treťom až štvrtom roku života začne byť dieťa schopné sa v náročných situáciách oprieť o vnútorný pocit bezpečia. Verí, že sa s ľuďmi dá dohodnúť, že môže ovplyvňovať to, čo sa s ním deje a ako sa cíti. Energiu, ktorú by míňalo na kontrolovanie nie bezpečného sveta, využíva na spoznávanie, prežívanie a rozvoj. A to vďaka vám! Ak boli dlhodobo uspokojované jeho potreby, bude sa môcť prirodzene posunúť z fázy egocentrizmu ku schopnosti vnímať potreby druhých ľudí a byť empatické – to znamená regulovať aj tie vlastné podľa potrieb ostatných, odložiť ich naplnenie na neskôr a podobne. Deti sa rodia s vyvinutou schopnosťou vycítiť, ak je medzi ľuďmi napätie alebo sa tiež rozplačú, keď vidia plakať iné deti. Vycítia, ktorý človek je vo vnútri radostný a v pohode, a chcú byť uňho na rukách radšej ako u iného, ktorý má skryté napätie, hoci sa im prihovára rovnako milo. Ak budete k nim úprimné a budete im hovoriť, čo cítite a dávať to do kontextu toho, čo sa deje, pomôžete im spojiť ich pocitové vnímanie s rozumovým pochopením. Potom sa nebudete musieť čudovať, keď sa vaše dvojročné dieťa bude úprimne tešiť z toho, že vám môže dopriať čas s kamarátkou na rozhovor.

Najväčší postrach, najlepším pomocníkom

Ak chceme dať nášmu dieťatku možnosť pripútať sa bezpečne, mali by sme sa „skamarátiť“ s jeho plačom. Málokto si uvedomuje, že postoj k detskému plaču si môže zvoliť sám. Toto je dobré si ujasniť čo najskôr, pretože za pochodu to môže byť veľmi ťažké a občas aj mätúce. Detský plač môže byť pre nás nepríjemný zvuk, ktorý nám drása nervy a želáme si, aby ho bolo čo najmenej. Môžeme ho považovať za snahu dieťaťa s nami manipulovať, dokonca nezriedka mávame pocit, že sa zaťalo a vynucuje si niečo, čo mu nechceme alebo nevládzeme dať. Vyhrá ono, či ja? Zdvihnem ho z toho kočíka, alebo nie? Má predsa všetko, čo potrebuje, sme vonku na prechádzke, môže zaspať, snáď ho nebudem uspávať vonku na rukách. Čo ak to potom bude chcieť vždy?!

Je ale aj iná možnosť. A nemám na mysli tréning pľúc!!! Plač bábätka môžeme vnímať ako jeho snahu sa dorozumievať a budeme mu veriť, že má dostatočný dôvod na to, aby potrebovalo našu pomoc. Ak sa rozhodnete pre túto možnosť a pokúsite sa vždy pátrať po tom, čo môže potrebovať, sľubujem vám, že nadobudnete presvedčenie, že žiaden plač bez dôvodu neexistuje. Hoci niekedy ten dôvod odhalíte až spätne (napr. začínajúcu chorobu spojenú s vtedy nevysvetliteľnou mrzutosťou a pod.). A čo bude ešte lepšie, zistíte, že vaše dieťatko dáva pred plačom aj iné signály (mrvenie, krivenie tváričky, naťahovanie ručičiek a pod.) a ak budete reagovať už na ne, plaču bude menej, nie viac – ako vás strašia. Možno ste si teraz predstavili, ako spotená skáčete od jedného miesta k druhému a spĺňate každé ešte len tušené želanie, len aby dieťatko nezaplakalo - toto nie je cieľ. Plaču bude menej preto, že vaše dieťa sa naučí, že mu rozumiete, všímate si, ako s vami komunikuje a naučí sa, že maminke stačí povedať takto a vidím, že už sa snaží mi pomôcť – nebude mať skúsenosť, že všetko, čo potrebuje si musí zariadiť krikom. Bude opakovať to, čo mu funguje. Vy budete mať tiež dobrý pocit, že svojmu dieťatku rozumiete. Vytvoríte si spoločný jazyk, ktorý sa vám bude veľakrát hodiť. Ak sa rozhodnete napríklad pre bezplienkovú metódu, budete bez problémov schopná povedať, kedy vaše trojmesačné bábätko potrebuje kakať. Mnohé mamičky to dokážu aj skôr.

Späť do kočíka. Dieťa – moje dieťa plače – už plače, lebo sa mi naozaj nechce veriť, že by mu mohlo niečo chýbať a  mám strach, že zistí, že aj vonku ho budem nosiť na rukách. Nakoniec mi to nedá, beriem ho na ruky a v stoji kolíšem. Po chvíli príde veľké odgrgnutie, dieťa sa upokojí a v kočíku zaspáva. Samozrejme, že sa nenaučilo, že môže zaspávať vonku na rukách. Hovorím si: "Prečo si prestala veriť, ešte nikdy ťa to predsa nesklamalo?!"

Sme v tom spolu

Ak chceme mať s dieťatkom pevný vzťah, musíme sa vžiť do toho, že na tomto svete spolupracujeme, nie súperíme. Občas máme toho všetci dosť, no u niektorých mamičiek prevláda postoj, kedy dieťa vnímajú ako súpera alebo obtiaž. Dieťa je pre ne niekym, kto im robí starosti, kto sa neustále nevie správať tak, ako by sa očakávalo. Čo najskôr by chceli dosiahnuť taký život, aký mali než sa im narodilo. Iste ste už počuli mamičky označiť svoje dieťa za zlé pretože veľa plakalo a za dobré, keď bolo tíško. Toto hodnotenie máme v sebe vryté hlboko, no poukazuje na nesprávny vzťah k plaču dieťatka. To „zlé“ dieťa bolo dnes veľa v nepohode, možno malo bolesti, strach, cítilo sa opustené... a to „dobré“ bolo dnes jednoducho spokojné. Skúste odo dnes termíny dobrý a zlý úplne vypustiť a zamerajte sa detailnejšie na to, o čo ide vášmu dieťatku.

Keď som bola na šestonedelí s mojou dcérkou, mala som na izbe ešte jednu mamičku. Narodil sa jej synček, veľa plakal a mal problémy s papaním. Bolo veľmi ťažké ho upokojiť a jeho mama bola už veľmi vyčerpaná a nešťastná, že nemôžu ísť domov kvôli novorodeneckej žltačke. No jej postoj k dieťatku bol veľmi inšpirujúci. Keď sa jej opäť nevedel prisať na prsník a upokojiť sa, nezačala sa ľutovať ani obviňovať. Povedala mu pokojným hlasom: „Ja viem, že obaja chceme to isté. Sme v tom spolu a zvládneme to.“ Bola to pre mňa tá najúžasnejšia lekcia.

Rešpektujem ťa ako rovnocennú rozumnú bytosť

Osobne som presvedčená, že deti sú rozumné bytosti. Už od narodenia je možné a užitočné vysvetľovať im, čo sa deje a prečo sú veci tak ako sú, popisovať im, čo prežívajú a učiť ich dávať mená svojim emóciám. S dieťaťom, ktorému sa rodič takýmto spôsobom venuje, dokáže už v jednom roku robiť dohody – ešte skôr, ako sa naučí rozprávať.

Keď mala moja dcéra desať mesiacov, učila som ju, čo to znamená čakať. Vždy, keď sme boli v takej situácii, pomenovala som to, ako činnosť, ktorú robíme. Čakáme. A spojili sme si to s gestom rúk akože: „Čo sa dá robiť.“ Ukazovala som jej, že aj ja čakám, aj tato čaká a keď napríklad chladlo jedlo, čakala som s ňou, aj keď som mohla zatiaľ robiť niečo iné. Čakanie sa stalo pre ňu normálnou súčasťou života a zvládala ho vždy bez prejavov nevôle. Keď mala jeden rok a bola som v situácii, že som potrebovala naložiť do auta všetky veci na dovolenku a s dieťaťom na rukách to bolo nemožné, rozhodla som sa nechať ju chvíľu samu doma. Posadila som ju do detskej sedačky, zapla a vysvetlila jej, že idem naložiť kufre a kočík do auta, povedala jej, že ma má čakať a že sa o chvíľočku vrátim. Keď som zavrela dvere od bytu, počula som zvuky, ktoré prezrádzali napätie. Vrátila som sa, ešte raz to vysvetlila a uistila ju, že sa vrátim. Zavrela som dvere, žiadne zvuky, ponáhľala som sa do auta a späť. Keď som sa vrátila, dcérka sa dívala na dvere. Bola pokojná, čakala ma. Bolo to nové, ale zvládla to. Neskôr, keď si na túto možnosť zvykla, vždy som ju vyzvala, aby mi povedala, či ma bude čakať. Ak rozhodila ručičkami v zmysle nášho zaužívaného gesta, vedela som, že je s tým OK a môžem v kľude ísť otvoriť poštárke alebo niečo podobné. Ak by toto gesto nespravila, samotnú by som ju nenechala. Nenahováram samozrejme nikoho, aby nechával svoje ročné dieťa samé, tento príklad však pekne ukazuje, prečo môže mať zmysel vysvetľovať dieťatku zdanlivo zbytočné veci a ako sa dá na tom neskôr stavať. Na všetkom, čo dnes vaše dieťa pochopí, môžete zajtra stavať.

Dieťa nie je menej chápavé, iba je tu nové a potrebuje veci priblížiť a vysvetliť jemu zrozumiteľným spôsobom. Popri tom nasáva do seba ten pocit, že rodič ho považuje za rozumného a hodnotného človeka, že sa s ním počíta – a tak sa aj správa. Ak dieťa každý deň aspoň raz počuje vetu: “Ona je ešte hlúpučká“, tiež sa to na ňom odzrkadlí. Dieťa spoznáva svet cez rodiča a všetko, čo povie rodič, je preňho svätá pravda. Väčšina rodičov si neuvedomuje, aký obrovský vplyv majú na dieťa práve tie situácie, ktoré oni vôbec nepovažujú za výchovné alebo dôležité. Medzi také patrí napríklad: sťažovanie sa na deti v ich prítomnosti, zosmiešňovanie alebo bagatelizovanie ich potrieb, využívanie svojej moci a absencia priestoru, v ktorom sa môžu deti cítiť ako rovnako hodnotné bytosti...

Deti sú od narodenia (ba aj skôr) rozumné bytosti, hodné rešpektujúceho zaobchádzania, snažia sa s nami komunikovať a majú v sebe prirodzene zakotvenú potrebu rastu a osamostatňovania. Som presvedčená, že základný postoj voči dieťaťu, jeho potrebám a jeho spôsobu komunikácie určuje, či žena bude „vládať“ vytvárať podmienky pre budovanie pevného vzťahu. Ak nie je o zmysluplnosti svojho snaženia hlboko presvedčená, čoskoro ju zvedie iný chodníček. 

Pozornosťou k signálom dieťatka a snahou vždy mu pomôcť dostať sa zo stavu nepohody do pohody môže rodič z dlhodobého hľadiska iba získať. Prvé roky budú náročné, možno budete niekedy aj závidieť priateľom, ktorí sa rozhodli robiť to ináč. No môžem vám sľúbiť, že táto cesta vám prinesie veľa potvrdení, že robíte správne. Uvidíte rásť spokojné dieťa, ktoré vás miluje a ktoré vám dôveruje. Pri každých narodeninách si budete môcť povedať: "Sme hrdí na to, ako to spolu zvládame", ďalší rok. A vaše dieťa bude z vášho vkladu čerpať celý život. Nič cennejšie ako váš čas, lásku a pozornosť mu nemôžete dať.

Prajem vám krásne rodičovstvo!

V ďalšom článku si rozoberieme podrobnejšie techniky, ktoré podporujú pripútanie dieťatka k rodičom. Dozviete sa, čo je to tzv. kontaktné alebo vzťahové rodičovstvo. 

Janka Petrášková, dobradula@gmail.com

Literatúra a linky pre záujemcov o samoštúdium
www.johnbowlby.com 
www.maslow.com
Jozef Hašto : Vzťahová väzba. Ku koreňom lásky a úzkosti. Vydavateľstvo F, Trenčín 2005
Karl Heinz Brisch: Bezpečná vzťahová väzba. Attachment v tehotenstve a prvých rokoch života. Vydavateľstvo F, Trenčín 2011

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?